Náhodný objav doktora Fleminga stál pri zrode známeho lieku, ktorý spustil revolúciu v medicíne

Ešte na začiatku druhej svetovej vojny zomierali státisíce ľudí na tuberkulózu a iné infekčné ochorenia. Vďaka škótskemu bakteriológovi Alexandrovi Flemingovi a niekoľkým ďalším vedcom, ktorí potom prispeli k vývoju antibiotika penicilín, boli zachránené desiatky miliónov životov.

Pamätný objav penicilínu sa zrodil v septembri 1928, keď sa Fleming vrátil po dovolenke do svojho laboratória a pri upratovaní sa rozhodol nevyhodiť, ale naopak dôkladne preskúmať vzorku, ktorá medzičasom v miske splesnivela. Pleseň, ktorá zabíjala okolité mikróby, sa stala základom objavu penicilínu, ktorý bol na človeku ako liek pokusne prvýkrát použitý 17. januára 1941.

Toho septembrového dňa roku 1928 si Fleming vo svojom laboratóriu, kde skúmal stafylokokové kmene, všimol v niekoľkých Petriho miskách rozbujnenú pleseň a okolo nej akési „vyžraté“ ostrovčeky. Ďalšími pokusmi potom zistil, že táto „plesňová šťava“ aj v zriedenom stave nezabíja iba stafylokoky, ale aj iné mikróby, a navyše nie je jedovatá.

Keď sa ale pokusmi na myšiach (a tiež na svojom kolegovi) snažil vyliečiť hnisajúcu ránu, nepodarilo sa mu to. Fleming totiž z plesní vydelil len nie príliš stabilný extrakt a nedokázal izolovať onú účinnú látku, ktorú podľa rodu plesne Penicillium nazval penicilín. O rok neskôr o svojom objave informoval verejnosť.

Pleseň druhu penicillium chrysogenum v Petriho miske. Podobnú na jeseň 1928 objavil doktor Fleming.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Vyčistiť“ penicilín sa podarilo až v roku 1940 tímu vedcov z Oxfordskej univerzity pod vedením chemikov Ernsta Borisa Chaina a Howarda Waltera Floreya. O rok neskôr bol liek skúšobne podaný človeku.

Chain, Florey a Fleming dostali za svoj objav v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu alebo medicínu.

Ďalším problémom ale bolo vyvinúť postup výroby penicilínu, na čo sa v Británii nenašli financie, a tak Florey odišiel hľadať pomoc do USA. Vďaka výskumu americkej vlády sa tak mohol na jeseň 1943 nový „superliek“ začať vyrábať vo veľkom a rok neskôr ním už liečili vojakov vo vojne. (V Československu sa s výrobou penicilínu začalo v roku 1949.)

Austrálsky farmakológ Howard Walter Florey (vľavo) a nemecko-britský chemik Ernst Boris Chain (vpravo). Tímu vedcov, na čele ktorého stáli, sa podarilo penicilín vyčistiť a napokon za jeho objav získali v roku 1945 spolu s Alexandrom Flemingom Nobelovu cenu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Alexander Fleming sa narodil 6. augusta 1881 v škótskom Lochfielde. Ako 13-ročný odišiel za bratom (očným lekárom) do Londýna, vyštudoval tam vyššiu polytechnickú školu a štyri roky pracoval ako úradník v paroplavebnej spoločnosti. V roku 1901 sa zapísal na lekársku fakultu pri nemocnici sv. Márie, kde potom strávil celý život.

O voľbe odboru vraj rozhodlo to, že v tamojšom bakteriologickom oddelení potrebovali dobrého strelca na súťaž medzi nemocnicami. A tak sa Fleming stal asistentom Almrotha Wrigta, priekopníka na poli očkovania a imunológie.

Počas prvej svetovej vojny, v ktorej slúžil ako kapitán v armádnom lekárskom zbore, sa Fleming  oženil s írskou zdravotnou sestrou Sarah McElroyovou a neskôr mali spolu syna. Po manželkinej smrti sa jeho druhou ženou stala v roku 1953 grécka kolegyňa z nemocnice.

Alexander Fleming vo svojom laboratóriu.
Zdroj: Profimedia

​Prvým významným objavom Flemingovho výskumu bol v roku 1922 lyzozým – enzým prítomný napríklad v slzách či vaječnom bielku, ktorý hubí niektoré mikroorganizmy. Dospel k nemu tak, že naočkoval vlastný hlien z nosa na bakteriálne kultúry a keď sa ukázalo, že hlien baktérie ničí, použil rovnako vlastné slzy, ktoré takisto pôsobili ako antiseptikum.

Objav lyzozómu bol síce zásadný, nie však prakticky využiteľný, ako neskôr penicilín, na ktorý Fleming prišiel pri výskume chrípkového vírusu.

Profesora Alexandra Fleminga v roku 1943 zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti a o rok neskôr mu bol udelený titul Sir. Za svoju prácu, o ktorej napísal množstvo štúdií, dostal viaceré vyznamenania a tituly, okrem iného čestné doktoráty na takmer tridsiatich európskych a amerických univerzitách. V rokoch 1951 až 1954 pôsobil tiež ako rektor Edinburskej univerzity.

Doktor Fleming zomrel 11. marca 1955 a je pochovaný v londýnskej Katedrále sv. Pavla.