Gigantickému vodnému dielu museli ustúpiť aj staroveké pamiatky, niektoré nadobro zmizli

Po jej dokončení vzniklo jazero, ktoré je dlhé približne 500 kilometrov, v najširšej časti má až 35 kilometrov, pokrýva plochu 5 250 štvorcových kilometrov a zadržiava viac než 150 miliárd kubických metrov vody.

Budovanie Asuánskej priehrady na riek Níl (nazýva sa aj Nová, či Vysoká Asuánska priehrada) , ktorú slávnostne uviedli do prevádzky 15. januára 1971 po viac než desiatich rokoch od spustenia prác, bola jednou z najsledovanejších stavieb vodných diel v 20. storočí. A to nielen kvôli politickému podtextu – výrazný podiel na budovaní mal Sovietsky zväz, usilujúci sa pripútať k sebe nové arabské režimy –, ale tiež pre jej dopad na staroveké pamiatky.

Gigantické vodné dielo malo zabrániť povodniam, ktoré po stáročia spôsoboval rozvodnený Níl a sužovali obyvateľstvo. Okrem toho mala priehrada zabezpečiť zásoby vody pre poľnohospodárstvo a na výrobu elektrickej energie. Vďaka nej sa napokon Níl stal regulovateľný.

Nešlo zďaleka o prvý ani jediný pokus upraviť tok najdlhšej rieky na svete tak, aby lepšie slúžila človeku. Najstarší písomný záznam o podobnej snahe pochádza z 11. storočia nášho letopočtu, keď to skúsil arabský vedec Alhazen.

Mal vymyslieť, ako by sa dali predvídať a obmedziť záplavy spôsobené rozvodneným Nílom. Úlohu, ktorou ho poveril kalif Al-Hakim bi-Amr Allah (985 – 1021) však nedokázal vyriešiť, a tak radšej predstieral šialenstvo, aby unikol trestu smrti od nespokojného vladára. V domácom väzení potom strávil desať rokov, až kým panovník nezomrel.

Ďalší, už úspešnejší pokus prišiel na prelome 19. a 20. storočia, keď pri meste Asuán vybudovali Angličania murovanú priehradu. Tá však postupne prestávala stačiť, hoci jej hrádzu dvakrát zdvihli. Najprv v roku 1912 o päť metrov a potom v roku 1933 o ďalších deväť metrov. Keď napokon v roku 1946 aj napriek predošlým úpravám pretiekla, začalo sa uvažovať o stavbe väčšieho diela.

Egyptský prezident Džamál Abd an-Násir počas jednej z návštev stavby Asuánskej priehrady, ktorú považoval za svoje životné dielo. Jej dokončenia sa však nedožil, na konci septembra 1970 podľahol infarktu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Nové vodné dielo malo byť od starej priehrady situované o šesť kilometrov vyššie proti prúdu a o jeho vybudovaní bolo rozhodnuté v roku 1952. Po znárodnení Suezského prieplavu Egyptom však Západ odmietol stavbu financovať.

Vtedajší egyptský prezident Džamál Abd an-Násir sa preto obrátil na Sovietsky zväz, ktorý poskytol úver i technickú pomoc. Stavbu Asuánskej priehrady (po arabsky As-Sadd al-Alí) napokon spustil sám Násir odpálením prvej nálože dynamitu 9. januára 1960. V priebehu jedenástich rokov na nej pracovalo viac než 35-tisíc robotníkov, z ktorých asi 450 počas prác prišlo o život.

Výstavba vodného diela stála približne miliardu dolárov a bolo vypočítané, že sa na ňu spotrebovalo množstvo materiálu, zodpovedajúce objemu 13 Cheopsových pyramíd. Vodná plocha, ktorá po napustení údolia vznikla, sa nazýva aj Násirovo jazero. Pre egyptské hospodárstvo mala v čase jeho dokončenia obrovský význam vodná elektráreň, ktorá začiatkom 70. rokov dodávala až polovicu všetkej elektriny spotrebovanej v Egypte. V ďalších rokoch však s výstavbou iných zdrojov – najmä fosílnych – jej podiel klesal až na súčasných necelých desať percent.

Chrámový komplex Abú Simbel ešte na svojom pôvodnom mieste. Aby vzácna staroveká pamiatka neskončila pod vodnou hladinou, museli ju rozrezať a premiestniť inam.
Zdroj: Profimedia

​Samotná výstavba Asuánskej priehrady však priniesla ešte jeden významný moment, ktorým sa zapísala do histórie. Bola ním celosvetová spolupráca na záchrane starovekých núbijských pamiatok, ktorým hrozilo zaplavenie. Okrem iného k nej viedla snaha vyhnúť sa chybám z minulosti, keď pod vodnou hladinou starej priehrady skončilo množstvo vzácnych pamiatok a archeologických lokalít.

UNESCO v tejto súvislosti požiadalo o pomoc už v marci 1960 a výsledkom bola ojedinelá akcia, v rámci ktorej sa napokon množstvo pamiatok podarilo skutočne zachrániť. Najznámejšou z nich je tritisíc rokov starý chrámový komplex Abú Simbel, ktorý bol premiestnený o 200 metrov západnejšie a o 65 metrov vyššie.

​Okrem neho sa podarilo, aj s prispením československých odborníkov, v rokoch 1964 až 1968 rozobrať a presunúť na nové stanoviská ďalších asi 20 chrámov, náhrobných stĺpov, dosiek a iných unikátov. Nie všetko sa ale dalo zachrániť, a tak nakoniec viaceré pamiatky pochovala voda.

Táto akcia, ktorá stála 42 miliónov dolárov a skončila sa v septembri 1968, je napriek tomu považovaná za jeden z najväčších počinov archeologického inžinierstva v histórii. V roku 1979 boli napokon chrámy zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO.

Takto je možné vidieť Asuánsku priehradu z paluby Medzinárodnej vesmírnej stanice.
Zdroj: NASA

​Kvôli stavbe Asuánskej priehrady sa však nepresúvali iba dávne pamiatky, svoje domovy muselo tiež opustiť približne 100-tisíc roľníkov. K negatívam diela patrí aj zasoľovanie pôdy v dôsledku umelého zavlažovania, usadzovanie bahna na jej dne (hrozí zanesenie celého diela) či zvýšenie hladiny spodných vôd, čo zase ohrozuje pamiatky na iných miestach Egypta.