Občianska vojna v Rusku si vyžiadala milióny obetí, boľševici v nej potvrdili svoju moc

Po prevzatí moci v Rusku v novembri 1917 čakala boľševikov ešte jedna ťažká skúška. Občianska vojna. Proti ich Červenej armáde v nej stála takzvaná Biela armáda, združujúca niekoľko protiboľševických prúdov. Vojna, ktorá vypukla hneď na prelome rokov 1917 a 1918. si vyžiadala milióny ľudských životov.

Hlavná časť konfliktu sa skončila pred 100 rokmi, 16. novembra 1920, evakuáciou posledných príslušníkov bielej armády z Krymu do Turecka. Vojnu sprevádzali zverstvá páchané oboma stranami a zasiahli do nej aj viaceré iné krajiny. Významne sa do nej zapojili tiež československé légie.

Dobrovoľnícku armádu, neskôr nazývanú Biela, vytvorili v novembri 1917 predovšetkým ruskí cárski dôstojníci, frekventanti vojenských škôl, študenti a ďalší dobrovoľníci alebo kozácke pluky. Išlo však o politicky roztrieštenú organizáciu a jediným spojovacím bodom bol odpor proti boľševickému vedeniu. Názov Biela armáda sa podľa historikov začal používať ako protipól Červenej armády a spája sa tiež s bielymi symbolmi priaznivcov predrevolučných poriadkov, siahajúcich až do obdobia francúzskej revolúcie.

Prvá väčšia vlna odporu sa zdvihla po uzavretí brestlitovského mieru s Nemeckom v marci 1918, na základe ktorého Rusko prišlo takmer o polovicu svojho európskeho územia (neskôr ho získalo späť). Časť opozície chcela pokračovať vo vojne s Nemeckom, protiboľševické povstania v Moskve a ďalších mestách však boli tvrdo potlačené.

Jednou z ústredných postáv protiboľševického odporu bol generál Anton Denikin.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Potom sa na okrajoch Ruska začali vytvárať protiboľševické ohniská, ktoré sa napokon sústredili do troch oblastí. Jednou z nich bol juh krajiny, kde sa po smrti Lavra Kornilova stal hlavnou postavou Anton Denikin.

Druhé ohnisko sa vzniklo na Sibíri, kde sa začala aj takzvaná „sibírska anabáza“ československých legionárov. Tí zastavili boje v októbri 1918, ale naďalej zotrvávali na území Ruska. Nakoniec boli vtiahnutí proti svojej vôli do občianskej vojny. Po uzavretí brestlitovského mieru politici rozhodli o presunutí légií cez Vladivostok do Francúzska do bojov s Nemeckom. Cesta cez európske bojiská ale nebola možná.

Príslušníci československých légií počas občianskej vojny v Rusku v roku 1918.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Légie spolupracovali s armádou bielogvardejského veliteľa, admirála Alexandra Kolčaka, ktorý sa vyhlásil za vládcu Ruska. Kolčak sa ale stal neslávne známym krutosťou a jeho vojská, rovnako ako vojská boľševické či iných protiboľševických vodcov, mali na svedomí mnoho masakrov civilného obyvateľstva. Aj preto legionári stratili akúkoľvek motiváciu, aby sa bojov ďalej zúčastňovali.

Situáciu zmenil postup boľševickej armády pod vedením Michaila Tuchačevského zo západu a puč v Irkutsku, kde sa moci chopili predstavitelia časti rozštiepenej Strany socialistov revolucionárov, takzvaných eserov. Tí Kolčaka zbavili moci a neskôr uzatvorili dohodu s boľševikmi.

Admirál Alexander Kolčak pri prehliadke svojich jednotiek.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vyriešenia svojej situácie sa nakoniec dočkali aj legionári, podmienkou ale bolo vydanie Kolčaka, ktorého légie pôvodne chceli zobrať do Československa. Voľný presun jednotiek do Vladivostoku a odtiaľ do vlasti umožnilo až prímerie, uzavreté medzi légiami a sovietskou vládou vo februári 1920, keď bol tiež popravený za smrť viac než stotisíc ľudí a vyvraždenie a vypálenie mnohých dedín Kolčak, ktorý mal pôvodne viesť jeden z frontov občianskej vojny.

Pôvodným plánom bielogvardejcov bol útok na Moskvu. Z juhu mal zaútočiť so svojou armádou Denikin, z východu Kolčak. V severnom a severozápadnom Rusku viedol bielogvardejcov proti boľševikom generál Nikolaj Judenič, jeho snaha o dobytie Petrohradu ale stroskotala.

Denikin síce dokázal ovládnuť juhoruskú Kubáň, potom sa však karta obrátila a po sérii porážok bol koncom marca 1920 nútený stiahnuť sa so zvyškom armády na Krym. O týždeň neskôr sa vzdal velenia a ušiel cez Turecko do Európy.

Lev Trockij sa v marci 1918 stal ľudovým komisárom pre záležitosti armády (ministrom obrany). V Červenej armáde zaviedol tvrdú disciplínu, čo tiež prispelo ku konečnému víťazstvu boľševikov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Velenie po ňom prevzal Pjotr Wrangel, pre svoju typickú kozácku uniformu a gardu Kaukazčanov prezývaný „Čierny barón“. Wrangel, ktorý sa do Ruska vrátil z Istanbulu, kam sa uchýlil po nezhodách s Denikinom, sa snažil obnoviť disciplínu a bojachopnosť armády, ale jeho snaha bola márna.

Nasledovala novembrová evakuácia 146-tisíc bielogvardejcov a ďalších utečencov do dnešného Istanbulu a iných miest. Odtiaľ sa potom na základe pozvaní rôznych vlád dostávali do ďalších krajín, vrátane Československa. Mnohí z nich boli po druhej svetovej vojne sovietskou bezpečnosťou zatknutí a deportovaní do sovietskych koncentračných táborov.

Podľa českého historika Zdeňka Sládka mala Biela armáda podporu dohodových mocností a dohodové výsadky na severe a juhu Ruska, na Kaukaze a na Ďalekom východe tvorili oporné body, ktorými prúdili zásoby zbraní a potravín bielym jednotkám. Ani to však bielogvardejcom nestačilo na konečné víťazstvo. Dohodové mocnosti podľa Sládka nepostupovali jednotne a „vnútorný problém“ bielogvardejcov spočíval v neexistencii jednotného velenia a v absencii programu pôsobiaceho na väčšinu obyvateľstva. Podľa viacerých historikov si bielogvardejci nezískali vidiek, pretože váhali uznať právo roľníkov na pôdu. Trecou plochou boli aj osobné ambície veliteľov a brutalita niektorých z nich.

Zverstiev sa počas občianskej vojny v Rusku dopúšťali obe strany. Na hornej snímke pózujú nad svojimi obeťami príslušníci Bielej armády, snímka dolu zachytáva obete boľševického teroru.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Naopak výhodou Červenej armády bolo ovládnutie centrálneho Ruska, čo bola výhoda pri rýchlych presunoch vojsk. V Červenej armáde tiež po nástupe Leva Trockého do funkcie komisára pre záležitosti armády vládla tvrdá disciplína.

Počas vojny zomrelo dohromady osem miliónov ľudí spomedzi civilistov i armády. Vojna sa prakticky skončila až v roku 1923, keď sa boľševikom vzdali poslední odporcovia. Bezprostredným dôsledkom bojov bol katastrofálny hladomor v Povolží, totálny hospodársky rozvrat a medzinárodná izolácia Ruska, v dlhodobej perspektíve potom nastolenie jednej z najtvrdších diktatúr na svete.