Osem rokov trvajúca vojna medzi Irakom a Iránom patrí k najkrvavejším konfliktom 20. storočia. Boje si na oboch stranách vyžiadali približne milión obetí a materiálne škody sa odhadujú na stámilióny dolárov. Do konfliktu, ktorý pripomínal prvú svetovú vojnu na európskom bojisku, sa predovšetkým dodávkami zbraní zapojili aj obe vtedajšie superveľmoci.
Iracko-iránska vojna sa nakoniec skončila bez jasného víťaza, keď obe krajiny stiahli vojakov za hranice uznávané pred konfliktom. Ten rozpútal 22. septembra 1980 Irak, prímerie vstúpilo do platnosti 20. augusta 1988.
Hlavnou príčinou vojny bol dlhoročný spor o hranicu v oblasti Šatt al-Arab na sútoku riek Eufrat a Tigris, bohatej na ropné náleziská. Na územie, ktoré spolu s ostrovmi Abú Músá a Veľký a Malý Tumb v Hormuzskom prielive spomína už dohoda z roku 1520, si robili nárok oba štáty. Spôsob využívania rieky Šatt al-Arab síce v roku 1937 upravila dohoda, tú ale po republikánskej revolúcii v Iraku v roku 1958 vtedajší iracký premiér Abdal Karím Kásim označil za neplatnú a žiadal vrátenie päťkilometrového pásu územia v blízkosti iránskeho Abadánu.
Hroziaci pohraničný spor urovnala až dohoda podpísaná v marci 1975, podľa ktorej Irán získal zvrchovanosť nad polovicou rieky Šatt al-Arab. Naopak, tri ostrovy v Hormuzskom prielive, ktoré obsadil v roku 1971, mal vrátiť Iraku.
Pokoj ale netrval dlho, napätie medzi oboma štátmi sa opäť vystupňovalo po islamskej revolúcii v Iráne začiatkom roka 1979. Príčinou boli najmä boje medzi arabskou menšinou a revolučnými gardami v iránskej provincii Chúzestán. Nato sa Irak začal domáhať vrátenia troch stále nevrátených ostrovov v Hormuzskom prielive a zrušenia zmluvy z roku 1975.
K vyhroteniu vzťahov prispel aj iracký prezident Saddám Husajn, ktorý sa k moci dostal v júli 1979. V obavách zo šírenia islamskej revolúcie zakročil proti šiítom a iránsky ajatolláh Chomejní v júni 1980 reagoval výzvou na odstránenie irackého vedenia.
Už od jari toho istého roka dochádzalo na hraniciach k drobným vojenským incidentom. Vojna napokon vypukla naplno 22. septembra 1980, keď irackí vojaci začali obsadzovať iránske ropné územia v Chúzestáne. Podľa Saddáma Husajna bol útok preventívnym krokom, ktorý mal zabrániť bezprostrednému napadnutiu jeho krajiny Iránom.
Saddám tiež predpokladal, že porevolučný Irán nebude schopný jeho armáde klásť účinný odpor. To však platilo iba zo začiatku a už na jar 1981 sa postup Iračanov zastavil.
Rok po vypuknutí vojny Iránci spustili protiofenzívu a donútili irackých vojakov k ústupu, i keď za cenu obrovských ľudských strát. Iránske velenie totiž do bojov vyslalo tisícky mladých chlapcov, ktorí takmer bez výcviku a prakticky bez zbraní putovali priamo na front. Bez šance na prežitie útočili proti irackým guľometom a vrhali sa do mínových polí, kde vytvárali priechody pre vojakov a techniku za nimi.
V polovici roka 1982 iránske jednotky prekročili hranice a pokúsili sa obsadiť prístav Basra. To sa im síce napriek opakovaným útokom nepodarilo, aspoň na nejaký čas ale ovládli časť diaľnice, ktorá spája Basru s Bagdadom. Koncom roka 1982 sa napokon konflikt zmenil na zákopovú vojnu s nepatrnými územnými ziskami na oboch stranách.
Až na výnimky, akou bolo napríklad iránske obsadenie prístavu Fao pri ústí Šatt al-Arab v roku 1986, sa potom priebeh frontu príliš nemenil. V tom čase Iračania už bežne používali chemické zbrane, ktoré Saddám neváhal nasadiť ani na vlastnom území proti Kurdom, pretože ich podozrieval zo spolupráce s nepriateľom.
Ušetrené nezostalo ani zázemie, a to najmä iránske mestá, na ktorá podnikla iracká armáda niekoľko vĺn útokov – sprvu leteckých, neskôr raketami Scud. Irán to oplácal Bagdadu rovnakou mincou. Vojnové operácie sa nevyhli ani moru, kde sa Iračania bez väčšieho úspechu snažili ohroziť iránsky vývoz ropy.
Nešťastne do konfliktu zasiahli Američania, ktorí hliadkovali v Perzskom zálive. Krížnik Vincennes totiž začiatkom júla 1988 omylom zostrelil iránske civilné lietadlo s 290 ľuďmi na palube.
Spojené štáty sa vo vojne angažovali už skôr, americké ministerstvo zahraničných vecí vyškrtlo Irak zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus a Saddám mohol nakupovať americké zbrane. Neskorší americký minister obrany Donald Rumsfeld (vo funkcii bol v rokoch 2001 až 2006), ktorý bol v tom čase zvláštnym splnomocnencom prezidenta Ronalda Reagana pre Blízky východ, dokonca rokoval v Bagdade.
Washington ale v rokoch 1985 a 1986, hoci tajne, podporoval aj Irán. Výmenou za dodávky protitankových a protilietadlových striel tak chcel dosiahnuť prepustenie amerických rukojemníkov v Libanone. Prepustení ale boli iba dvaja a kauza nakoniec vyústila do známej aféry Irangate (prevádzanie utŕžených peňazí na kontá protivládnych jednotiek Contras v Nikarague).
Koncom 80. rokov už boli obe znepriatelené krajiny vojnou vyčerpané a napokon 18. júla 1988 podpísali prímerie, ktoré sa opieralo o rok starú rezolúciu OSN. Podľa nej sa vojaci stiahli za predvojnové hranice a obe strany si mali vymeniť vojnových zajatcov. Druhá podmienka ale nebola dlhé roky naplnená, k výmene zajatcov došlo až v roku 2003.
Obe krajiny vyšli z vojny s veľkými hospodárskymi škodami, Irak dlhoval okolitým štátom desiatky miliárd dolárov. Tento dlh napokon viedol v roku 1990 aj k Saddámovej invázii do Kuvajtu.