Zázrak na Visle: Ruskí boľševici chceli exportovať komunizmus na západ, tvrdo však narazili

Dva mesiace pred poľsko-ruskou bitkou pri Varšave v auguste 1920 napísal boľševický vodca Vladimir Iľjič Lenin: „V blízkosti Varšavy je centrum poľskej buržoáznej vlády, ale aj centrum medzinárodného imperializmu... to nám dovoľuje zaútočiť na tento systém, a to nielen v Poľsku, ale aj v Nemecku a Británii“.

V nasledujúcej bitke, známej ako „zázrak na Visle“, porazili pred 100 rokmi poľské vojská pod vedením Józefa Pilsudského boľševickú Červenú armádu, čím zabránili komunistickej invázii do Európy. Lenin to vtedy nazval „veľkou porážkou“ svojich síl.

Podľa britského diplomata Edgara Vincenta D'Abernona to bola jedna z najdôležitejších bitiek v histórii ľudstva.

Vo svojej knihe z roku 1920 napísal: „Keby Karol Martel nezastavil inváziu Saracénov v bitke pri Tours, bol by dnes na Oxfordskej univerzite hlavným predmetom korán. Keby sa Pilsudskému nepodarilo zastaviť triumfálny pochod Červenej armády, výsledkom by bol nielen nebezpečný zlom v dejinách kresťanstva, ale tiež fundamentálne ohrozenie celej západnej civilizácie.“

„Zázrak na Visle“ trval 13 dní. V bitke bojovalo 113-tisíc Poliakov, z ktorých 4 500 padlo a 10-tisíc zostalo nezvestných. Zo 140-tisíc červenoarmejcov ich neprežilo najmenej 10-tisíc a viac než 65-tisíc bolo zajatých.

Poľská pechota počas bitky o Varšavu v auguste 1920. Po výzve maršala Pilsudského sa do armády prihlásilo približne 100-tisíc dobrovoľníkov.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po skončení prvej svetovej vojny, rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku nezávislého Poľska v novembri 1918, ohrozovala Varšavu najmä občianska vojna v Rusku či ľavicová revolúcia v Nemecku.

V poľsko-ruskej vojne prebiehajúcej v rokoch 1919 až 1921 sa stretol záujem sovietskeho Ruska ovládnuť bývalé súčasti cárskeho impéria a rozšíriť komunizmus ďalej do Európy s poľskou snahou získať späť časti Ukrajiny a Bieloruska, ktoré boli jeho súčasťou do druhej polovice 18. storočia. Lenin chcel tiež otestovať schopnosti novoutvorenej Červenej armády vo väčšom konflikte.

Po poľskej ofenzíve na Kyjev podnikla boľševická Červená armáda počas leta 1920 zdrvujúcu ofenzívu a zatlačila poľské sily až k Varšave. Ruská jazdná armáda pod vedením generála Semjona Buďonného prelomila poľské pozície, čím zapríčinila kolaps celého poľského frontu spolu s jednotkami generála Michaila Tuchačevského.

Maršal Józef Piłsudski bol hlavným architektom poľského víťazstva v bitke pri Varšave.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V júli preto poľský maršal Pilsudski vystúpil so zásadným prejavom k poľskému národu, v ktorom okrem iného povedal: „Občania Rzecipospolitej! Vlasť vás potrebuje! Nepriatelia nás obkľučujú zo všetkých strán. ... Nech sa nápor boľševizmu rozbije o hruď národa. Nech sa na volanie Poľska prihlási každý z jeho verných a pravých synov, aby podľa vzoru svojich otcov a dedov zrazili nepriateľa Rzecipospolitej k jej nohám. Všetko za víťazstvo, všetko! Do zbrane!“ Výzva sa neminula účinkom a do armády sa prihlásilo približne 100-tisíc dobrovoľníkov.

Samotný boľševický útok na Varšavu sa začal 13. augusta, o deň neskôr ale Poliaci odpovedali protiútokom a prekročením rieky Wkra. Podľa niektorých zdrojov nastal obrat 15. augusta, čiže v deň Nanebovstúpenia Panny Márie. A práve jej zásahu katolícki Poliaci často pripisujú úspech v „zázraku na Visle“.

Pilsudského armáda dokázala postúpiť o 70 kilometrov v priebehu 36 hodín. Tuchačevskij si potom 18. augusta vo svojom veliteľstve v Minsku uvedomil hroziacu porážku a vydal rozkaz na ústup a preskupenie síl. Poliaci ale postupovali ďalej a za šesť dní postúpili o viac než 150 kilometrov na východ. Tuchačevskij teda rozkázal, aby sa Červená armáda stiahla späť k rieke Bug a 31. augusta 1920 sa ruský front zrútil.

Poľskí vojaci s ukoristenými štandardami Červenej armády.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Plán protiofenzívy pripravil Pilsudski v spolupráci s francúzskym generálom Maximom Weygandom a náčelníkom štábu poľskej armády generálom Tadeuszom Rozwadowským. Britský historik Norman Davies pripisuje hlavné zásluhy na porážke Červenej armády generálovi Weygandovi, no rozhodujúce slovo mal ako hlavný veliteľ poľských ozbrojených síl maršal Pilsudski.

Červená armáda sa z drvivej porážky pri Varšave už nespamätala a po niekoľkých ďalších prehrách (najmä po zničujúcej porážke na rieke Neman) pristúpila na prímerie. V marci 1921 sovietske Rusko uzavrelo s Poľskom Rižský mier, v ktorom bola stanovená poľsko-sovietska hranica v línii Desna-Slucz-Korzec-Zbrucz, ktorá v podstate kopírovala situáciu pri druhom delení krajiny v roku 1793.