Legendárna väznica Alcatraz: Ujsť sa z nej nedalo, piati väzni však aj tak bez stopy zmizli

Elmer Cole, Verrill Raap, Frank Souza, Perry Reynolds, Hal Fernandez, Joseph Burke, Harry Dean, William Boyd, James Walsh, Mark Smith, John Stadig, George Kerr, Edward Wutke, Edgar Lewis. Mená týchto štrnástich mužov síce dnes málokomu niečo hovoria, v kronike Alcatrazu však majú takpovediac zvláštne miesto. Boli prvými trestancami, ktorých 11. augusta 1934 do tejto, vtedy novozriadenej väznice, priviezli.

Skutky za ktoré sa dostali za mreže boli rôzne. Niektorí za lúpež, ďalší za podvod, iní za spreneveru, boli medzi nimi falzifikátori, zlodeji a aj jeden vrah. Čo však mali spoločné bolo, že každý z nich sa predtým pokúsil z väzenia, v ktorom si odpykával trest, minimálne raz ujsť. A práve nový žalár, lepšie povedané kombinácia mimoriadne prísnych bezpečnostných opatrení a jeho polohy, mal takéto chúťky väzňov eliminovať.

Práca bola odmenou a privilégiom

Keď sa v dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia v súvislosti s prohibíciou a veľkou hospodárskou krízou prehnala Spojenými štátmi mohutná vlna zločinu, hľadala americká vláda odpoveď na otázku, kam umiestniť najťažších kriminálnikov. Voľba vtedy padla na ostrov Alcatraz uprostred Sanfranciského zálivu, kde od polovice 19. storočia stála mohutná pevnosť, neskôr slúžiaca ako vojenské väzenie.

Federálnu väznicu tu oficiálne zriadili na začiatku roku 1934, trvalo však ešte takmer pol roka, kým armáda objekty opustila a uvoľnila. Zanechala po sebe 32 trestancov, ktorým do vypršania trestov chýbalo už len pár týždňov či mesiacov. Už zakrátko dostali „spoločnosť“, najprv v auguste 1934 v úvode spomínaných problémových väzňov a časom ďalších.

Každého, za kým sa na Alcatraze zavreli brány, hneď na začiatku upozornili, že jediné, na čo tu má právo, je oblečenie, lôžko, strava a lekárska pomoc. „Všetko ostatné je privilégium,“ stálo sa vo väzenskom poriadku. Spomenutými privilégiami, ktoré sa dali získať za dobré správanie, bolo napríklad čítanie kníh, návšteva príbuzných raz za mesiac, ale aj práca. Tá bola väzňami skutočne vnímaná ako odmena, deň v Alcatraze bol totiž inak veľmi dlhý a nudný.

Vo väznici Alcatraz si mohlo naraz odpykávať trest 336 ľudí. Každý mal samostatnú celu s rozmermi 1,5 krát 2,5 metra, v ktorej s výnimkou troch návštev jedálne trávil celý deň. Dostať z tohto malého priestoru bolo považované za odmenu, a tou bola napríklad aj práca.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bežný režim sa začínal budíčkom o siedmej ráno. Nasledovalo počítanie, po ktorom mali väzni dvadsať minút na raňajky. O 11:40 prišlo ďalšie počítanie a dvadsať minút na obed, o 16:40 čakala väzňov večera, ďalšie počítanie a o pol desiatej večierka. Tí, čo nepracovali, trávili všetok čas v cele s rozmermi 1,5 krát 2,5 metra. Sami. Jedinou príležitosťou, ako môcť prehodiť s niekým aspoň pár slov boli počas dňa tri dvadsaťminútové návštevy jedálne a raz za týždeň krátka prechádzka vonku.

​Na čo sa väzni sťažovať nemohli, to bola strava. Tá bola v Alcatraze naozaj kvalitná a bolo jej aj dosť. Dôvodom bola snaha eliminovať riziko vzbury, keďže práve jedlo sa vo väzniciach neraz stávalo impulzom k nepokojom.

Vzbure sa ale napokon nevyhla ani táto. Incident známy ako Bitka o Alcatraz sa odohral začiatkom mája 1946. Šiestim väzňom sa podarilo premôcť dozorcov a získali tak zbrane i kľúče od ciel. Nedostali sa ale ku kľúčom od vstupnej brány, čo ich plán na útek narušilo. Napriek tomu sa odmietli vzdať a rozhodli sa bojovať. Až po dvoch dňoch a za pomoci armády sa nepokoje podarilo ukončiť. Vyžiadali si piatich mŕtvych (troch vzbúrencov a dvoch dozorcov) a osemnástich zranených. Vodcovia vzbury Miran Thompson a Samuel Shockley boli neskôr odsúdení na smrť a popravili ich v plynovej komore vo väzení San Quentin. Tretí, 19-ročný Clarence Carnes, ktorý si odpykával doživotný trest, bol druhýkrát odsúdený na doživotie.

Raňajkové menu z posledného dňa fungovania väznice je v jedálni vyvesené dodnes, no už iba ako jedna z atrakcií pre turistov.
Zdroj: Wikimedia Commons

Skrotol tam aj obávaný gangster

Väznica Alcatraz, v ktorej si mohlo naraz odpykávať trest 336 ľudí, bola najprísnejšie stráženým americkým žalárom. Kým v ostatných zariadeniach pripadal v priemere jeden dozorca na dvanástich trestancov, tu bol pomer 1:3. Nikdy sa však nestalo, že by kapacita väzenia bola naplnená. Dovedna ňou za 29 rokov fungovania prešlo 1 545 väzňov a nechýbali medzi nimi ani známe mená.

Hneď v druhej skupine odsúdencov, ktorých sem priviezli v lete 1934, bol Al Capone. Zaevidovali ho pod číslom AZ-85 a na ostrove strávil štyri roky. Ako neskôr spomínal vtedajší riaditeľ väznice John Johnston, známy gangster sa od prvej chvíle snažil, aby k nemu pristupovali inak ako k ostatným väzňom. Žiadal napríklad, aby ho bez obmedzení mohli navštevovať priatelia a rodina, aby mu jedlo nosili do cely, či aby mu zabezpečili vždy čerstvé noviny a nekontrolovali poštu. Ani s jednou požiadavkou síce neuspel, podarilo sa mu ale získať si úplatkami niektorých dozorcov, a tak sa mu podarilo aj za mrežami aspoň čiastočne zlepšiť svoj životný štandard.

V rovnakej skupine priviezli aj ďalšieho známeho gangstra Georgea „Machine Gun“ Kellyho, odsúdeného na doživotie. Kým vo väznici Leavenworth, odkiaľ ho na ostrov previezli, bol známy ako rebel, Alcatraz ho skrotil. Za dobré správanie získal dokonca výsadu pracovať a okrem práčovne robil aj v knižnici a väzenskej kaplnke. V najprísnejšie stráženej väznici napokon strávil 17 rokov, potom ho vrátili do Leavenworthu.

K obyvateľom Alcatrazu patril aj bankový lupič Floyd Hamilton, ktorý bol komplicom legendárnej dvojice Bonnie a Clyde, Morton Sobell, známy zo špionážneho prípadu manželov Rosenbergovcov či Alvin „Karpis“ Karpavicz, muž, ktorý si od FBI ako prvý vyslúžil označenie verejný nepriateľ číslo jeden. Tento známy gangster sa do análov zapísal aj tým, že v Alcatraze strávil najviac času - viac než 26 rokov.

Cela s číslom 181 (v strede), v ktorej strávil štyri roky Al Capone.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Najznámejším väzňom však bol Robert Stroud. Prezývali ho Birdman čiže Vtáčí muž a sedel za to, že brutálne zavraždil muža, ktorý nechcel zaplatiť prostitútke. Kvôli násilníckej povahe bol od ostatných väzňov izolovaný a nudu zabíjal chovom vtákov, čo mal povolené. Výsledkom bolo, že bývalý pasák za mrežami napísal knihu o kanárikoch, ktorých tam mal takmer tristo a dlhodobo ich pozoroval.

Kennedy väznicu zrušil, bola príliš drahá

Správy o tom, akým žalárom Alcatraz je, sa postupne rozšírili aj po iných amerických väzniciach a nikto netúžil po tom, aby ho na ostrov premiestnili. Tradovalo sa dokonca, že aj taký bezcitný vrah akým bol Robert Stroud sa po príchode do Alcatrazu rozplakal. Útek odtiaľto bol totiž prakticky nemožný.

Na druhej strane, túžba dostať sa na slobodu bola mimoriadne silná. Z okien ciel mohli väzni vidieť San Francisco, slávny most Golden Gate a viacerí spomínali, že ak bolo more tiché, doliehala dokonca z mesta na ostrov hudba a hluk zo zábavných podnikov.

V ceste na slobodu však trestancom bránili nielen mimoriadne prísne bezpečnostné opatrenia, ale aj samotná poloha väznice. Od pevniny je totiž ostrov vzdialený dva kilometre. Pre trénovaného človeka by to nemusela byť prekážka, problémom je však samotná voda, ktorej teplota nepresahuje 10 stupňov Celzia a silné prúdy v zálive.

Napriek tomu sa za 29 rokov, počas ktorých Alcatraz fungoval ako federálne väzenie, dovedna 36 mužov pokúsilo o útek. Viacerým sa dokonca podarilo dostať za múry väznice, ani jeden z nich však v konečnom dôsledku nebol úspešný – siedmich pri pokuse o útek zastrelili, dvaja sa utopili a 22 chytili.

Záhadou zostáva osud piatich väzňov, ktorí sú stále evidovaní ako nezvestní. K prvému prípadu došlo pred Vianocami 1937, keď zmizli Theodore Cole a Ralph Roe, oveľa známejší útek sa však odohral v júni 1962. Frank Morris a bratia Anglinovci si celé týždne prekopávali zo svojich ciel chodbičky, až sa im podarilo dostať von. Ako a kde však skončili, nevie nikto.  

V ceste na slobodu trestancom bránili nielen mimoriadne prísne bezpečnostné opatrenia, ale aj samotná poloha väznice. Od pevniny je totiž ostrov Alcatraz vzdialený dva kilometre.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Necelý rok po tomto najznámejšom úteku z Alcatrazu, sa napokon brány väznice zatvorili. Dôvodom boli peniaze. Udržiavať a prevádzkovať takéto zariadenie bolo totiž oveľa náročnejšie, než hociktoré iné vo vnútrozemí. Ostrov napríklad nemal žiadny zdroj pitnej vody, takže každý týždeň jej tam museli priviezť asi milión litrov. Loďami sa na Alcatraz muselo prepravovať vlastne všetko, potraviny, palivo a napokon aj ľudia. Kým napríklad vo väznici v Atlante boli náklady na jedného väzňa tri doláre, v Alcatraze to bolo viac než desať.

Nie nepodstatným faktorom bol v tejto súvislosti aj technický stav väznice. Viaceré objekty boli schátrané a nutne potrebovali rekonštrukciu. Klinec do rakvy Alcatrazu ako federálneho väzenia napokon zatĺkla hodnotiaca správa, podľa ktorej by bolo treba investovať viac než štyri milióny dolárov, aby sa väznica vrátila na úroveň štandardu. Na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti Roberta Kennedyho ju teda v roku 1962 zrušili

Predpoludním 21. marca 1963 odviezli z ostrova poslednú, 27-člennú skupinu väzňov. V Alcatraze ešte dostali raňajky – v ponuke boli ovsené vločky s mliekom, miešané vajíčka, hrianky, chlieb s maslom, kompót a káva. Toto menu je na tabuli v jedálni vyvesené dodnes, no už iba ako jedna z mnohých atrakcií pre turistov. Každý rok ich ostrov navštívi približne jeden a pol milióna, vďaka čomu patrí niekdajšia väznica Alcatraz k najnavštevovanejším pamiatkam v Spojených štátoch.