Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bolo v rámci takzvaného versailleského systému podpísaných viacero mierových dohôd medzi víťaznými a porazenými štátmi. Okrem zmlúv s Nemeckom či Rakúskom podpísali víťazné dohodové štáty pred 100 rokmi vo francúzskom Sèvres mierovú zmluvu s Osmanskou ríšou. Na jej základe sa skončila nadvláda tohto impéria na Blízkom východe.
Budúce Turecko sa v mierovej dohode vzdalo všetkých nárokov na neturecké územia a stratilo štyri pätiny svojho územia. Zmluva, ktorú turecký parlament nikdy neratifikoval, bola o tri roky neskôr nahradená mierovou zmluvou v Lausanne.
Osmanská ríša, ktorá od dobytia Carihradu (dnešného Istanbulu) v roku 1453 ohrozovala až do 18. storočia Európu a ovládala Balkán či Blízky východ, sa v polovici 19. storočia stala povestným „chorým mužom na Bospore“. Po balkánskych vojnách (1912 – 1913) zostalo ríši v Európe iba torzo pri Bospore a Dardanelách. V prvej svetovej vojne bola na strane centrálnych mocností, ktoré však vojnu prehrali.
Prímerie po prvej svetovej vojne podpísala Osmanská ríša so štátmi Dohody 30. októbra 1918, čím prestala formálne existovať, hoci Turecká republika bola vyhlásená až v októbri 1923. Po sérii rokovaní bola Sèvreská zmluva podpísaná 10. augusta 1920.
Podľa nej sa Sýria, Palestína, Mezopotámia a časť Arábie mali stať mandátnymi územiami Francúzska a Veľkej Británie, nezávislosť mali získať Arménsko, Kurdistan a arabský Hidžáz. Väčšina ostrovov v Egejskom mori, s výnimkou tých, ktoré od roku 1911 okupovalo Taliansko, mala pripadnúť Grécku, rovnako ako východná Thrákia.
V Európe malo Turecku zostať iba hlavné mesto a úzky pás okolo úžin Bospor a Dardanely, ktoré mali byť demilitarizované a postavené pod správu Spoločnosti národov. Grécko malo ďalej päť rokov spravovať oblasť maloázijskej Smyrny (dnešného Izmiru) s vyhliadkou na uskutočnenie referenda po skončení tohto obdobia.
Okrem reparácií musel osmanský sultán súhlasiť s obmedzením armády na 50-tisíc mužov a zabavením vojnového loďstva.
Mier zo Sèvres bol však predovšetkým pre územné zisky Grécka jednoznačne odmietnutý tureckými nacionalistami pod vedením Mustafu Kemala (Atatürka) a zmluvu, v ktorej preambuli stálo, že ide o „pevný, spravodlivý a trvalý mier“, parlament odmietol ratifikovať.
Po povstaní kemalistov a grécko-tureckej vojne bol napokon mier zo Sèvres revidovaný Lausannskou zmluvou z 24. júla 1923. Tá určila hranice Turecka, zakotvila tiež povinnú výmenu obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom (do Grécka bolo vysťahovaných asi 1,2 milióna kresťanov, do Turecka zase približne 400-tisíc moslimov) a aj práva tureckej menšiny v Grécku a gréckej menšiny v Turecku.
Porazenými z Lausanne boli napokon Kurdi, ktorým bol podľa pôvodnej zmluvy zo Sèvres výhľadovo prisľúbený nezávislý štát.