Mierovú zmluvu museli prehodnotiť: Z ríše, ktorá po stáročia ohrozovala Európu, zostalo iba torzo

Po skončení prvej svetovej vojny v roku 1918 bolo v rámci takzvaného versailleského systému podpísaných viacero mierových dohôd medzi víťaznými a porazenými štátmi. Okrem zmlúv s Nemeckom či Rakúskom podpísali víťazné dohodové štáty pred 100 rokmi vo francúzskom Sèvres mierovú zmluvu s Osmanskou ríšou. Na jej základe sa skončila nadvláda tohto impéria na Blízkom východe.

Budúce Turecko sa v mierovej dohode vzdalo všetkých nárokov na neturecké územia a stratilo štyri pätiny svojho územia. Zmluva, ktorú turecký parlament nikdy neratifikoval, bola o tri roky neskôr nahradená mierovou zmluvou v Lausanne.

Osmanská ríša, ktorá od dobytia Carihradu (dnešného Istanbulu) v roku 1453 ohrozovala až do 18. storočia Európu a ovládala Balkán či Blízky východ, sa v polovici 19. storočia stala povestným „chorým mužom na Bospore“. Po balkánskych vojnách (1912 – 1913) zostalo ríši v Európe iba torzo pri Bospore a Dardanelách. V prvej svetovej vojne bola na strane centrálnych mocností, ktoré však vojnu prehrali.

V prvej svetovej vojne bola Osmanská ríša na strane centrálnych mocností, ktoré napokon z konfliktu vyšli porazené. Na snímke je nemecký cisár Viliam II. počas návštevy Konštantínopolu v októbri 1917, po jeho ľavici sedí osmanský sultán Mehmed V., oproti minister vojny Enver Paša.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Prímerie po prvej svetovej vojne podpísala Osmanská ríša so štátmi Dohody 30. októbra 1918, čím prestala formálne existovať, hoci Turecká republika bola vyhlásená až v októbri 1923. Po sérii rokovaní bola Sèvreská zmluva podpísaná 10. augusta 1920.

Podľa nej sa Sýria, Palestína, Mezopotámia a časť Arábie mali stať mandátnymi územiami Francúzska a Veľkej Británie, nezávislosť mali získať Arménsko, Kurdistan a arabský Hidžáz. Väčšina ostrovov v Egejskom mori, s výnimkou tých, ktoré od roku 1911 okupovalo Taliansko, mala pripadnúť Grécku, rovnako ako východná Thrákia.

Signatári Sèvreskej mierovej zmluvy, ktorú napokon turecký parlament odmietol ratifikovať.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V Európe malo Turecku zostať iba hlavné mesto a úzky pás okolo úžin Bospor a Dardanely, ktoré mali byť demilitarizované a postavené pod správu Spoločnosti národov. Grécko malo ďalej päť rokov spravovať oblasť maloázijskej Smyrny (dnešného Izmiru) s vyhliadkou na uskutočnenie referenda po skončení tohto obdobia.

Rozdelenie Osmanskej ríše podľa mierovej zmluvy zo Sèvres.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Okrem reparácií musel osmanský sultán súhlasiť s obmedzením armády na 50-tisíc mužov a zabavením vojnového loďstva.

Mier zo Sèvres bol však predovšetkým pre územné zisky Grécka jednoznačne odmietnutý tureckými nacionalistami pod vedením Mustafu Kemala (Atatürka) a zmluvu, v ktorej preambuli stálo, že ide o „pevný, spravodlivý a trvalý mier“, parlament odmietol ratifikovať.

Posledný sultán Mehmed VI. opúšťa v novembri 1922 Istanbul. O niekoľko mesiacov neskôr vznikol na troskách niekdajšej Osmanskej ríše moderný turecký štát.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Po povstaní kemalistov a grécko-tureckej vojne bol napokon mier zo Sèvres revidovaný Lausannskou zmluvou z 24. júla 1923. Tá určila hranice Turecka, zakotvila tiež povinnú výmenu obyvateľstva medzi Gréckom a Tureckom (do Grécka bolo vysťahovaných asi 1,2 milióna kresťanov, do Turecka zase približne 400-tisíc moslimov) a aj práva tureckej menšiny v Grécku a gréckej menšiny v Turecku.

Porazenými z Lausanne boli napokon Kurdi, ktorým bol podľa pôvodnej zmluvy zo Sèvres výhľadovo prisľúbený nezávislý štát.