Štefánik celý život bojoval proti nepriazni osudu, rešpekt si získal doma i vo svete

Najvýznamnejším odkazom Milana Rastislava Štefánika je jeho zásadný podiel na vzniku Československa. Tvrdí to Michal Kšiňan z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. „Bez Štefánika by sa Československo rodilo oveľa komplikovanejšie a ťažšie,“ dodáva.

Podľa historika je však na Štefánikovi zaujímavá aj jeho nezlomná vôľa a energia, s akou zápasil s nepriaznivými životnými okolnosťami – s nedostatkom peňazí i so zdravotnými problémami, ktoré vyplývali hlavne zo stresu a z vyčerpania.

Hoci je na Slovensku Milan Rastislav Štefánik vnímaný ako národný hrdina, teší sa jeho osobnosť rešpektu aj v ďalších európskych krajinách. „Cenia si ho pre rovnaké veci ako my na Slovensku. Romantický život, závratná kariéra a mimoriadne rýchly spoločenský vzostup potvrdzujú, že to bol mimoriadne šikovný človek, ktorý mal široký rozhľad a obrovské množstvo záujmov,“ pripomína historik.

Samozrejme, najviac je Štefánik spätý s Francúzskom, kde prežil značnú časť svojho života – s prestávkami 15 rokov. Pricestoval tam v novembri 1904 po svojej promócii a v roku 1912 získal francúzske štátne občianstvo. Rovnako bol zakorenený aj v Taliansku, dokonca odtiaľto pochádzala jeho snúbenica Giuliana Benzoniová.

​„Povedzme si otvorene, že bežný Talian alebo Francúz zrejme Štefánika nepoznajú. Ale keď sa dostaneme do okruhu diplomatov, vojakov či do univerzitného prostredia, tam si Štefánika veľmi vážia. Najmä v Taliansku a Francúzsku, ale do istej miery aj v Rusku, hoci tam sú názory naňho rozpoltené pre jeho účasť na sibírskej misii, kde sa postavil proti boľševikom. Ale aj v tejto krajine sú historici, ktorí sa oňho zaujímajú,“ hovorí Kšiňan.

Roky vysokoškolského štúdia strávil Milan Rastislav Štefánik v Prahe, kde sa stretol aj s Tomášom Garriguom Masarykom, s ktorým neskôr spolupracoval pri zakladaní Československej republiky. Hneď po ukončení štúdia (promoval 12. októbra 1904) vycestoval do Francúzska a doslova zrástol s tunajším prostredím.

​Ako astronóm podnikal početné expedície, napríklad za pozorovaním zatmenia Slnka, keďže ako vedec skúmal slnečné žiarenie. Vystúpil na Mont Blanc, navštívil Španielsko, neskôr dokonca aj Turkestan a tiež Alžírsko, Tunisko, Brazíliu či Tahiti.

Dôležitú diplomatickú misiu už ako zástupca francúzskej vlády absolvoval v roku 1913 v Ekvádore. Francúzsko chcelo vybudovať sústavu meteorologických staníc a telegrafnú sieť vo svojich kolóniách. Štefánik získal súhlas ekvádorskej vlády a vyslúžil si v roku 1914 za tento úspech na návrh ministerstva námorníctva kríž Rytiera čestnej légie.

Väčšina ľudí, prinajmenšom na Slovensku, si spája Štefánika s vojenskou uniformou. Pôvodne ho však ani neodviedli pre zlý zdravotný stav.

„Štefánik narukoval až vo Francúzsku na začiatku prvej svetovej vojny. Bojoval na západnom fronte ako letec, ale keď sám o sebe rozprával, necítil sa ako vojak a nemal v tomto smere ani veľké skúsenosti. Bol síce generálom, ale túto hodnosť získal skôr z diplomatických dôvodov než za nejaké vojenské zásluhy,“ vysvetľuje historik.

Štefánik pri práci v pevnosti Cormeilles pri Paríži v roku 1912.
Zdroj: Slovenská národná knižnica – Literárny archív

​V roku 1915 pôsobil srbskom fronte, neskôr získaval dobrovoľníkov do československých légií v Rumunsku, Rusku, dokonca aj v Spojených štátoch amerických. Napokon je známe jeho dobrodružné putovanie po Rusku od novembra 1918 do januára 1919.

„Štefánik bol francúzsky občan, logicky sa teda angažoval v presadzovaní francúzskych záujmov vo svete. Takisto mal rád Taliansko. Pri vzniku nového štátu, samozrejme, už presadzoval najmä československé záujmy a usiloval sa ich spojiť so záujmami francúzskymi či ruskými,“ pripomína Kšiňan.

Do hodnosti francúzskeho brigádneho generála bol Štefánik menovaný (bola mu prepožičaná) v júni 1918. Generálom na Slovensku sa stal in memoriam v roku 2004.

„Dalo by sa však povedať, že v prenesenom zmysle bojoval celý život proti nepriazni osudu – napríklad keď nemal dosť finančných prostriedkov na to, aby mohol dôstojne žiť v Paríži. Spočiatku mu nestačili peniaze ani na to, aby si mohol kupovať dostatok jedla, aby mohol kúriť... Prišiel ako imigrant do krajiny, kde sa však veľmi rýchlo presadil. Celý život bojoval s problémami, ktorým musel čeliť, a z takéhoto hľadiska by sme ho mohli označiť za bojovníka,“ zhodnotil Štefánikovu osobnosť historik.

Štefánik v lietadle na francúzskom fronte v roku 1915.
Zdroj: Archív TASR

​Z dnešného pohľadu môžu prekvapovať Štefánikove konzervatívne postoje. Bol proti volebnému právu žien a proti oddeleniu cirkvi od štátu. Nepochybne ho formovalo domáce prostredie, keďže pochádzal z evanjelickej rodiny a jeho otec Pavol Štefánik bol farárom.

Samotný Milan Rastislav Štefánik bol hlboko veriaci a až počas štúdií v Prahe začal o viere pochybovať, v dôsledku čoho sa dostal do sporov s otcom. Rovnako bol Štefánik – na rozdiel od Tomáša Garrigua Masaryka či Edvarda Beneša – stúpencom monarchie.

„V tom čase však tieto postoje neboli prejavom nejakého bezbrehého konzervativizmu. Volebné právo napríklad získali ženy prvý raz až v roku 1893 na Novom Zélande. Takisto monarchie boli v tom čase bežným politickým zriadením. Konštitučné monarchie existovali v Spojenom kráľovstve či v Taliansku. Na začiatku vojny aj predstavitelia československého zahraničného odboja rátali s tým, že Československo bude takouto konštitučnou monarchiou. Skutočnosť bola napokon iná a Štefánikovi sa nepodarilo presadiť svoje predstavy. Nebol nadšený z toho, že sa Československo stalo republikou, ale prijal to a akceptoval,“ dopĺňa historik.

Giuliana a Milan – posledné šťastné chvíle spolu.
Zdroj: Reprofoto z knihy Štefánik a jeho Giuliana

​Kadiaľ by sa uberali Štefánikove ďalšie kroky nebyť jeho predčasnej smrti, naznačujú jeho posledné plány. „Chcel sa stať viceprezidentom pre Slovensko, teda si nárokoval ústavnú funkciu a chcel sa realizovať hlavne na Slovensku. Do akej miery by sa mu to podarilo alebo nepodarilo, je otázne. Štefánik bol mimoriadne silný vo Francúzsku a v Taliansku, kde sa v tom čase robili najdôležitejšie rozhodnutia, no po vzniku Československej republiky sa rozhodovalo tu. A vďaka tomu, že rakúske časti monarchie mali už dovtedy všeobecné volebné mužské právo, mali Česi politický systém rozvinutejší, zatiaľ čo na Slovensku bol ešte v plienkach,“ vysvetľuje Kšiňan, ktorý sa výskumu Štefánikovej osobnosti venuje dlhodobo, pripravil autorskú výstavu s názvom Štefánik - Človek, legenda. Osudy slovenského velikána zachytáva v pripravovanej publikácii Milan Rastislav Štefánik – Muž, ktorý sa rozprával s hviezdami.

 „Čo ma prekvapuje a udivuje, je jeho neskutočná životná energia. Bol chorý, no napriek tomu mal neskutočnú motiváciu, nikdy sa nezastavoval pred prekážkami - a tento jeho ‚ťah na bránu‘ je veľmi podnetný aj pre mňa osobne, ale aj pre mnohých iných," približuje historik svoj osobný vzťah k Štefánikovi.