Tvorca obludného režimu: Lenin bol radikál, ktorý pre svoj cieľ neváhal masovo zabíjať

Vladimir Iľjič Uljanov, ktorý neskôr začal používať meno Lenin, pochádzal z rodiny školského inšpektora a vyrastal v relatívnom blahobyte. Postupne sa ale z tohto študenta práv stal profesionálny revolucionár, ktorého dielo a činnosť tragicky poznamenali životy stoviek miliónov ľudí na celom svete.

Od narodenia vodcu ruskej boľševickej revolúcie z roku 1917 uplynulo dnes 150 rokov.

Kým jeho nástupca Josif Vissarionovič Stalin je považovaný podľa mnohých odhadov za najväčšieho zločinca a vraha 20. storočia, väčšina historikov zároveň pripomína, že Lenin bol teoretikom totalitného systému a že bez neho by boľševický teror nebol tým, čím bol.

Lenin sa narodil 22. apríla 1870 v Simbirsku (dnes Uľjanovsk) a v jeho žilách kolovala kalmycká (podľa iných zdrojov čuvašská) a nemecká krv. V detstve ho zasiahli dve tragédie – v roku 1886 mu zomrel otec a v máji 1887 bol popravený jeho starší brat Alexander za účasť na atentáte na cára Alexandra III.

Rodina Uľjanovovcov. Deväťročný Vladimir Iľjič, budúci Lenin, sedí vpravo dolu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Rodinná dráma prispela k radikalizácii Lenina, navyše v tom istom roku bol ako brat „teroristu“ a politický aktivista vylúčený z právnickej fakulty Kazanskej univerzity. Štúdium práv napokon dokončil externe v roku 1891 na univerzite v Petrohrade.

Okrem právnickej praxe sa ale opäť začal venovať politickej činnosti a čoraz viac podliehal marxizmu, ktorý sa snažil aplikovať na ruské podmienky.

V roku 1895 bol poslaný za revolučnú agitáciu do vyhnanstva na Sibír, do dedinky Šušenskoje, kde sa venoval štúdiu a odpočinku. Tam sa o tri roky neskôr aj oženil s Nadeždou Krupskou. Od roku 1900 žil potom 17 rokov v exile – v Paríži, Nemecku, Londýne a vo Švajčiarsku.

V tomto období vydával ľavicový časopis Iskra a viacero diel o revolučnom hnutí (napríklad Čo robiť? alebo Imperializmus, najvyššie štádium kapitalizmu) a bol aktívnym členom Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska.

Leninova evidenčná karta z registra cárskej polície z decembra 1895.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Prvý medzník Leninovho politického života prišiel v roku 1903, keď na zjazde strany došlo k rozkolu medzi takzvanými menševikmi a boľševikmi. Lenin sa stal vodcom boľševickej frakcie a v roku 1912 založil v Prahe boľševickú stranu. Hlásateľom boľševických myšlienok sa stali noviny Pravda.

Po zvrhnutí cára v marci 1917 nastalo v Rusku dvojvládie a v tejto napätej atmosfére sa v apríli toho istého roka Lenin vrátil do Ruska. Predstavil známe Aprílové tézy, ktorých jadrom bolo povestné heslo „Všetku moc sovietom!“. Po neúspešnom júlovom pokuse boľševikov o prevrat musel Lenin ujsť do Fínska a začal meniť stratégiu – na svojich kolegov naliehal, aby sa venovali príprave ozbrojeného povstania.

Boľševikov vtedy financovalo Nemecko, ktoré chcelo vyvolať v Rusku chaos. Nemci vypravili aj vlak, v ktorom Lenin v apríli prišiel do Ruska.

Lenin boľševický prevrat v Rusku naplánoval, Lev Trockij (vľavo) mal na starosti jeho organizáciu. Tretí na snímke, Lev Kamenev, patril tiež k najužšiemu vedeniu boľševikov, počas revolúcie sa však s Leninom názorovo rozišiel. Bol totiž presvedčený, že ešte nenastal správny čas na prevrat.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V septembri došlo vo viacerých dôležitých sovietoch, ktoré v období dvojvládia tvorili paralelné mocenské centrum k vláde Alexandra Kerenského, k zmene v pomere síl v prospech boľševikov a v októbri sa na ilegálnom zasadnutí zišiel ústredný výbor, ktorý rozhodol o puči. To už bol v Petrohrade Lenin, ktorý vypracoval plán prevratu, organizáciu mal na starosti Lev Trockij.

Prevzatie moci bolo dokončené 7. novembra 1917, podľa starého ruského kalendára to bolo 25. októbra. Útok na Zimný palác sa začal o 21:40 po výstrele z krížnika Aurora. Vtedajšie sídlo vlády bránila iba hŕstka kadetov a ženský prápor. Pri nenápadnom puči, ktorý bol neskôr nazvaný ako Veľká októbrová socialistická revolúcia, zahynulo šesť ľudí na strane útočníkov, v meste normálne fungovala doprava, obchody či divadlá.

Podľa jedného zo spoluautorov Čiernej knihy komunizmu Nicolasa Wertha bola revolúcia „iba pučom násilne vnúteným pasívnej spoločnosti a výsledkom obratného sprisahania, zosnovaného hŕstkou disciplinovaných a cynických fanatikov“. Ku kľúčovým vlastnostiam vzdelaného Lenina patrili podľa historikov práve obratnosť, radikálnosť, presvedčenie o vlastnom úspechu a odhodlanie použiť neobmedzené násilie.

S manželkou Nadeždou Krupskou v Gorkách. Deti nemali kvôli Krupskej problémom so štítnou žľazou.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vlády sa následne ujal nový orgán, zložený iba z boľševikov – Rada ľudových komisárov, s Leninom na čele. Trockij sa stal ľudovým komisárom zahraničných vecí, komisárom pre národnostné otázky bol Stalin.

Po podpísaní Brestlitovského mieru v marci 1918 boľševici rozohnali Ústavodarné zhromaždenie, po tom, ako v ňom nezískali väčšinu. Znárodnili pôdu a veľké podniky, v bankách obmedzili súkromné aktivity a pomocou „červeného teroru“ sa začali sa vysporiadavať s opozíciou. Neslávne známou sa stala Leninom zriadená tajná polícia Čeka.

„Musíme zabavovať všetko obilie a všetok majetok vzpurných kulakov, vešať ich vodcov,“ prikazoval napríklad podľa historika Dmitrija Volkogonova Lenin. Inokedy zasa zdôrazňoval, že „čím väčšie množstvo reakcionárskych kňazov a reakcionárskej buržoázie bude zastrelené, tým lepšie“.

Svoju moc boľševici potvrdili víťazstvom v občianskej vojne v novembri 1920. O rok neskôr bol však Lenin v dôsledku ekonomického kolapsu nútený vyhlásiť Novú ekonomickú politiku obmedzeného súkromného podnikania, ktorú v roku 1929 zrušil Stalin.

Jedna z posledných fotografií V.I.Lenina. Vznikla v máji 1923, v tom čase už bol ťažko chorý a odstavený od riadenia krajiny.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Ten sa stal na Leninov návrh generálnym tajomníkom boľševikov v roku 1922, keď bol vytvorený aj Zväz sovietskych socialistických republík. Neskôr už Lenin márne varoval pred Stalinovým hladom po moci, aj pred jeho zlými charakterovými vlastnosťami. Po Leninovej smrti sa rozhorel boj o vedenie strany. O tri roky neskôr Stalin nad protivníkmi zvíťazil a začala sa jedna z najtragickejších epoch v dejinách ľudstva.

Vladimir Iľjič Lenin zomrel ťažko chorý a odstavený od riadenia krajiny 21. januára 1924 v Gorkách pri Moskve. Jeho telo bolo po smrti zabalzamované a vystavené v mauzóleu v Moskve.

Revolučná ikona dodnes priťahuje davy turistov, jeho kult však po rozpade ZSSR upadol. O to viac priťahujú záujem „perličky“ z Leninovho osobného života. Vďačnou témou je jeho milenecký pomer s francúzskou revolucionárkou Inessou Armandovou. Obľúbenou témou je aj Leninova smrť.

Leninov kult bol mimoriadne silný tak v Sovietskom zväze, ako aj v ostatných socialistických štátoch. Socha „najväčšieho génia v dejinách ľudstva“, ako ho komunistická propaganda označovala, nesmela chýbať v žiadnom väčšom meste. Táto dodnes stojí v Petrohrade.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Rozpad jeho osobnosti v posledných rokoch života i jeho skon mali oficiálne na svedomí záchvaty mŕtvice. Často sa však špekuluje, že príčinou jeho smrti bol syfilis. Často sa tiež spomína príbeh eserky Fanny Kaplanovej, ktorá sa v auguste 1918 pokúsila Lenina zastreliť. Atentát sa nepodaril a Kaplanová bola popravená.