Na centrálnu banku Československo dlho čakalo, jej politika zaradila korunu medzi popredné meny

Vznik samostatného Československa v roku 1918 znamenal aj nutnosť zriadenia úplne nových štátnych inštitúcií. Jednou z nich bola centrálna banka, ktorej vznik však komplikovala povojnová neutešená hospodárska situácia nového štátu.

Národné zhromaždenie síce prijalo zákon o akciovej ceduľovej banke (bankový zákon) už 14. apríla 1920, samotná Národná banka Československá (NBČS) však začala svoju činnosť až o šesť rokov neskôr. Na pozadí rôznych historických peripetií sa potom starala o stabilitu meny až do zániku federácie.

Rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik samostatného Československa v roku 1918 automaticky neznamenal menovú samostatnosť, a tak sa menová odluka a následné udržanie menovej stability stali kľúčovými úlohami nového štátu. Vtedajšia vláda preto provizórne poverila riadením menovej politiky ministerstvo financií, ktoré pre tento účel vytvorilo v roku 1919 Bankový úrad ministerstva financií. Ten začal svoju činnosť 11. marca 1919 a vykonával funkciu štátnej ceduľovej banky.

Bankovému úradu pripadla v rokoch 1919 až 1926 neľahká úloha previesť československú menu turbulenciami povojnového obdobia, keď sa musel vysporiadať s infláciou, ale aj s dôsledkami deflačnej krízy. Zároveň sa spolupodieľal na likvidácii Rakúsko-uhorskej banky a predovšetkým pripravil vznik už nezávislej centrálnej banky – Národnej banky Československej.

Zákon o akciovej ceduľovej banke prijal parlament v apríli 1920, samotná Národná banka Československá však začala svoju činnosť až o šesť rokov neskôr.
Zdroj: archív

​Vláda centrálnu banku vytvorila až po opustení deflačnej politiky vtedajšieho ministra financií Aloisa Rašína a po prechode ku koncepcii menovej a cenovej stabilizácie. Zriadeniu tejto inštitúcie predchádzali diskusie o nezávislosti centrálnej banky.

Aspekt nezávislosti nakoniec prevážil, čo sa okrem iného prejavilo v akciovom usporiadaní novej banky. Išlo ale do istej miery o kompromis, keďže si štát ponechal tretinu akcií.

Národná banka Československá začala napokon svoju činnosť 1. apríla 1926 na základe vyhlášky ministra financií. Ustanovujúca schôdza sa konala 21. marca 1926 v pražskom Obecnom dome, kde bol do funkcie uvedený aj guvernér centrálnej banky.

Stal sa ním dovtedajší hlavný riaditeľ Mestskej sporiteľne v Prahe Vilém Pospíšil. Dlhoročný blízky spolupracovník prvého československého ministra financií Aloisa Rašína v tom čase republiku zastupoval na medzinárodných finančných konferenciách a bol aj členom finančnej komisie Spoločnosti národov.

Prvým guvernérom Národnej banky Československej sa stal Vilém Pospíšil.
Zdroj: Repro z časopisu Světozor č.11/1926

​Podľa zákona o akciovej ceduľovej banke z apríla 1920 menoval guvernéra národnej banky na návrh vlády prezident republiky, a to na päť rokov. Po uplynutí tohto funkčného obdobia mohol byť menovaný znova. Vilém Pospíšil napokon post zastával do februára 1934, keď pre nesúhlas s rozhodnutím vlády devalvovať korunu podal demisiu. Jeho nástupcom sa stal bývalý minister financií Karel Engliš.

Guvernér stál aj na čele bankovej rady, ktorá bola vedúcim orgánom národnej banky. Mala ďalších deväť členov, z ktorých šesť bolo volených na valnom zhromaždení akcionárov a traja na návrh vlády menovaní prezidentom republiky.

Sídlom ústredia i hlavného ústavu NBČS bola Praha, vo väčších mestách mala filiálky a v menších pobočky.

Do vienka dostala centrálna banka akciový kapitál 405 miliónov korún rozdelených na 120-tisíc nedeliteľných akcií po 3 375 korún (táto suma zodpovedala 100 zlatým americkým dolárom). Akcie boli vystavené na meno a od roku 1927 boli kótované na pražskej burze.

Akcie Národnej banky Československej
Zdroj: nbs.sk, cnb.cz

​Národná banka sa stala vrcholným orgánom, ktorý spravoval československú menu. Jej cieľom bolo dosiahnuť zlatú paritu (krytie meny zlatými rezervami), čo sa jej v roku 1929 do veľkej miery podarilo. Dôsledná peňažná politika centrálnej banky zaistila, že sa československá koruna v 20. a 30. rokoch minulého storočia zaradila medzi popredné európske meny.

Následný historický vývoj ale rozvoju bankového sektora nežičil. Po rozpade Československa a vzniku protektorátu bola centrálna banka podriadená Ríšskej banke v Berlíne a premenovaná na Národnú banku pre Čechy a Moravu. V roku 1945 síce došlo k obnoveniu Národnej banky Československej, komunistický režim ale po februári 1948 pretrhol kontinuitu menového vývoja s prvou republikou.

Miesto centrálnej banky zaujala Štátna banka Československá (ŠBČS), ktorá zodpovedala sovietskemu vzoru menovej politiky. Navyše si privlastnila aj funkciu obchodnej banky. Jej kľúčovým, neslávne známym krokom sa stala menová reforma v roku 1953.

Až do roku 1989 fungovali všetky ostatné banky v Československu ako špecializované pobočky ŠBČS. Po rozdelení Českej a Slovenskej federatívnej republiky na dva samostatné štáty v roku 1993 vznikli Česká národná banka a Národná banka Slovenska a k 8. februáru 1993 sa uskutočnila menová odluka.