Keď komunisti ukázali pravú tvár. Likvidáciu kláštorov sa snažili utajiť, komplikáciám sa však nevyhli

Dupot a krik, rozliehajúce sa chodbou, sa čoraz rýchlejšie približujú. Nasleduje búchanie na dvere, spoza ktorých neznámy hlas velí: „Otvorte!“ Strach nedovolí neuposlúchnuť a vzápätí vtrhnú do miestnosti muži v uniformách. „Všetci sa oblečte a vyjdite von,“ prikazujú. Nemá zmysel protestovať, ich povely sú rázne a navyše majú v rukách ako podporný argument zbrane.

Rovnaké či podobné scény sa krátko po polnoci z 13. na 14. apríla 1950 odohrávajú v desiatkach mužských kláštorov po celom Československu.

„Určený oddiel Zboru národnej bezpečnosti obsadí kláštor, zaistí telefón, uzatvorí vchod a nedovolí nikomu objekt opustiť, ani žiadnu osobu nevpustí dnu. Všetci rehoľníci budú sústredení a strážení v jednej miestnosti. Bude vykonaná dôkladná domová prehliadka všetkých priestorov a výsluch predstavených a reakčných rehoľníkov, ktorí podpíšu protokol a budú odvezení na internačné miesta,“ znejú inštrukcie, ktoré pre túto akciu vydal Štátny úrad pre cirkevné veci.

Životy bezmála dva a pol tisíca kňazov, rehoľníkov, novicov či rehoľných študentov teológie od tej chvíle naberú úplne iný smer. Aký, to ešte netušia. A už vôbec netušia, že o tom nebudú rozhodovať oni sami.

Najnebezpečnejší nepriateľ

Mocenský zásah proti rádom v apríli 1950 nebol náhlou ani náhodnou akciou. Komunisti sa naň dlhodobo a systematicky pripravovali, dokonca ešte skôr, ako sa chopili moci v štáte, keď nechávali sledovať významnejších a najaktívnejších predstaviteľov reholí.

„Krátko po februárovom prevrate ich zatkli a odsúdili na vysoké tresty,“ pripomína vo svojej štúdii Likvidácia mužských rádov český historik Vojtěch Vlček.

​Práve v rádoch videli predstavitelia KSČ svojho najnebezpečnejšieho nepriateľa. Život v komunite, riadenie sa rehoľnými pravidlami a sľubmi, to všetko mimo kontroly štátu, a tiež istá autonómia v rámci cirkvi im umožňovali nielen vyššiu mieru organizovanosti než diecéznym kňazom, ale mohli im dodať aj viac odvahy v odpore proti režimu. Nová štátna moc sa tak rozhodla, že účinnejšia než eliminácia vplyvu kláštorov bude ich likvidácia.

Takéto požiadavky zazneli napríklad na schôdzi akčných výborov Národného frontu v apríli 1949 a následne sa nimi začalo zaoberať aj najužšie vedenie komunistickej strany, v rámci ktorého vznikla komisia, takzvaná cirkevná šestka. Už v tom čase padlo

Nedozvedeli ste sa všetko?

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.