Keď komunisti ukázali pravú tvár. Likvidáciu kláštorov sa snažili utajiť, komplikáciám sa však nevyhli

Dupot a krik, rozliehajúce sa chodbou, sa čoraz rýchlejšie približujú. Nasleduje búchanie na dvere, spoza ktorých neznámy hlas velí: „Otvorte!“ Strach nedovolí neuposlúchnuť a vzápätí vtrhnú do miestnosti muži v uniformách. „Všetci sa oblečte a vyjdite von,“ prikazujú. Nemá zmysel protestovať, ich povely sú rázne a navyše majú v rukách ako podporný argument zbrane.

Rovnaké či podobné scény sa krátko po polnoci z 13. na 14. apríla 1950 odohrávajú v desiatkach mužských kláštorov po celom Československu.

„Určený oddiel Zboru národnej bezpečnosti obsadí kláštor, zaistí telefón, uzatvorí vchod a nedovolí nikomu objekt opustiť, ani žiadnu osobu nevpustí dnu. Všetci rehoľníci budú sústredení a strážení v jednej miestnosti. Bude vykonaná dôkladná domová prehliadka všetkých priestorov a výsluch predstavených a reakčných rehoľníkov, ktorí podpíšu protokol a budú odvezení na internačné miesta,“ znejú inštrukcie, ktoré pre túto akciu vydal Štátny úrad pre cirkevné veci.

Životy bezmála dva a pol tisíca kňazov, rehoľníkov, novicov či rehoľných študentov teológie od tej chvíle naberú úplne iný smer. Aký, to ešte netušia. A už vôbec netušia, že o tom nebudú rozhodovať oni sami.

Najnebezpečnejší nepriateľ

Mocenský zásah proti rádom v apríli 1950 nebol náhlou ani náhodnou akciou. Komunisti sa naň dlhodobo a systematicky pripravovali, dokonca ešte skôr, ako sa chopili moci v štáte, keď nechávali sledovať významnejších a najaktívnejších predstaviteľov reholí.

„Krátko po februárovom prevrate ich zatkli a odsúdili na vysoké tresty,“ pripomína vo svojej štúdii Likvidácia mužských rádov český historik Vojtěch Vlček.

​Práve v rádoch videli predstavitelia KSČ svojho najnebezpečnejšieho nepriateľa. Život v komunite, riadenie sa rehoľnými pravidlami a sľubmi, to všetko mimo kontroly štátu, a tiež istá autonómia v rámci cirkvi im umožňovali nielen vyššiu mieru organizovanosti než diecéznym kňazom, ale mohli im dodať aj viac odvahy v odpore proti režimu. Nová štátna moc sa tak rozhodla, že účinnejšia než eliminácia vplyvu kláštorov bude ich likvidácia.

Takéto požiadavky zazneli napríklad na schôdzi akčných výborov Národného frontu v apríli 1949 a následne sa nimi začalo zaoberať aj najužšie vedenie komunistickej strany, v rámci ktorého vznikla komisia, takzvaná cirkevná šestka. Už v tom čase padlo

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 70% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.