Gorbačov sa pokúsil komunistický systém zachrániť reformami, napokon pochopil, že sa to nedá

Michail Gorbačov odštartoval po nástupe na čelo sovietskej komunistickej strany a štátu zmeny, ktoré mali reformovať systém a dodať sovietskemu impériu novú silu. Zväz sovietskych socialistických republík sa ale napokon rozpadol a komunistický systém sa zrútil.

Až neskôr dnes 89-ročný Gorbačov priznal, že reformovať sa ani nedal. Jeho perestrojka (prestavba) a glasnosť, čiže politika otvoreného pohľadu na komunistickú minulosť krajiny, ale pomohli návratu demokracie do bývalého komunistického bloku a k zmene politickej mapy sveta.

Doma si Gorbačov rešpekt nezískal. Viac než návrat vytúženej slobody znamenali jeho reformy pre mnohých ľudí zdražovanie a stratu dlhoročných istôt a veľa Rusov mu dodnes nedokáže zabudnúť rozpad Sovietskeho zväzu. Svoju úlohu v tom zohral aj jeho pokus obmedziť v krajine nadmerné holdovanie alkoholu.

Bývalý šéf stavropoľských komunistov Michail Gorbačov sa do straníckych štruktúr v Moskve prepracoval v roku 1978 a dotiahol to na členstvo v politbyre. Jeho voľbe za generálneho tajomníka ústredného výboru strany 11. marca 1985 predchádzali tri rýchle, po sebe idúce úmrtia predošlých vládcov.  

V novembri 1982 zomrel Leonid Brežnev, vo februári 1984 jeho nástupca Jurij Andropov a v marci 1985, deň pred voľbou Gorbačova, Konstantin Černenko. Asi najvážnejším súperom pri voľbe generálneho tajomníka strany bol preňho šéf moskovských komunistov Viktor Grišin.

V čase nástupu do najvyššej funkcie pôsobil Gorbačov vďaka svojmu veku ako „zjavenie“. Mal síce 54 rokov, medzi vtedajšou nomenklatúrou bol však „mladíkom“.
Zdroj: Wikimedia Commons/RIA Novosti

​K víťazstvu pomohlo Gorbačovovi podľa historikov niekoľko faktorov. Jedným z nich bolo, že mal podporu vtedajšieho ministra zahraničných vecí Andreja Gromyka a šéfa obávanej tajnej služby KGB Viktora Čebrikova. Stála za ním údajne aj vplyvná skupina šéfov oblastných výborov.

Gorbačov v tom čase pôsobil vďaka svojmu veku ako „zjavenie“. Mal síce 54 rokov, medzi vtedajšou nomenklatúrou bol však „mladíkom“. Od väčšiny straníckych kolegov sa spolu so svojou manželkou Raisou odlišovali aj uvoľneným vystupovaním.

„Jeho postoj je relatívne otvorený a inteligentný. Je priateľský, má určitý šarm a humor,“ napísala už v roku 1984 vtedajšia britská premiérka Margaret Thatcherová americkému prezidentovi Ronaldovi Reaganovi.

Počas prvých desiatich mesiacov po nástupe Gorbačova odišli z vysokých funkcií desiatky ministrov a straníckych tajomníkov. Začala sa modernizácia hospodárstva, disidentovi Andrejovi Sacharovovi bol napríklad na Gorbačovov pokyn povolený návrat z vyhnanstva do Moskvy a z internácie boli prepustení aj ďalší poprední disidenti.

So svojim ministrom zahraničných vecí Eduardom Ševardnadzem odštartoval dejinné zmeny v zahraničnej politike Sovietskeho zväzu. Už koncom roka 1986 sa vyslovil proti monopolu politických strán a v roku 1987 odsúdil výlučnosť akéhokoľvek štátu vo vnútri socialistického bloku. O rok neskôr podporil alternatívne formy politického vývoja a verejne odmietol Brežnevovu doktrínu, právo intervencie a zasahovania. Vo februári 1989 bol ukončený odsun sovietskych jednotiek z Afganistanu. Perestrojka a glasnosť začali prenikať aj do vtedajších satelitov ZSSR.

Michail Gorbačov spustil radikálne zmeny aj v zahraničnej politike Sovietskeho zväzu. S americkým prezidentom Ronaldom Reaganom podpísal napríklad zmluvu o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​V apríli 1987 Gorbačov navštívil Československo, ale návšteva vtedy ešte nesplnila očakávania. Politik sa totiž nevyjadril k udalostiam roku 1968, ako mnohí čakali. Neskôr povedal, že ho to mrzelo, ale že to okolnosti ešte nedovoľovali.

„Smelé reformy Alexandra Dubčeka boli snahou zbaviť sa totality a spojiť socializmus s demokraciou. Aj keď sa skončili tragicky, za cenu strát ľudských životov hrubým porušením práva Slovákov a Čechov na slobodnú voľbu, neboli zbytočné,“ povedal v roku 1998 slovenským médiám Gorbačov, podľa ktorého bola „pražská jar“ začiatkom konca totalitného systému a bez neho by nebola ani perestrojka.

Aj vzťahy s USA sa začali otepľovať: po stretnutí s americkým prezidentom Ronaldom Reaganom v októbri 1986 v Reykjavíku, prišiel na Západe populárny „Gorbi“ v decembri 1987 na oficiálnu návštevu Spojených štátov, kde bola, okrem iného, podpísaná Zmluva o likvidácii rakiet stredného a kratšieho doletu (INF), od ktorej však USA a Rusko nedávno odstúpili.

Koncom roka 1989 Gorbačov oznámil na Malte pri schôdzke s americkým prezidentom Georgeom Bushom koniec studenej vojny. V roku 1990 svet ocenil jeho zásluhy Nobelovou cenou za mier a Gorbačov cenu preberal už v novej funkcii – ako prvý sovietsky prezident. Jeho prezidentstvo však trvalo krátko – iba do zániku ZSSR v decembri 1991.

Niekoľko mesiacov predtým sa stal smutným hrdinom pokusu konzervatívnych síl o štátny prevrat. V tom čase bol pučistami izolovaný na Jalte, hrdinom dňa sa stal naopak vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin.

Gorbačov so svojou ženou Raisou. Od väčšiny straníckych kolegov sa odlišoval nielen uvoľneným vystupovaním, ale aj tým, že jeho manželka sa verejne angažovala.
Zdroj: Wikimedia Commons/RIA Novosti

​S rozpadom Sovietskeho zväzu Gorbačov odišiel z politiky. O päť rokov neskôr sa pokúsil o návrat, v ruských prezidentských voľbách ale získal iba necelé jedno percento hlasov. Postupne ešte založil niekoľko bezvýznamných sociálnodemokratických strán a dobročinný fond.

Gorbačov, ktorý svojho času patril ku kritikom režimu ruského prezidenta Vladimira Putina, podporil anexiu Krymu Ruskom a odsúdil uvalenie sankcií Západu na Rusko. Vlani vydal v Nemecku knihu Was jetzt auf dem Spiel steht (vo voľnom preklade Čo je teraz v stávke), kde vyjadril znepokojenie nad stavom sveta, v ktorom „politici a médiá vytvárajú atmosféru nepriateľstva“. Stará nenávisť z čias studenej vojny sa podľa neho vrátila: „Rusku a Rusom bude znovu pridelená úloha strašiakov“.

Michail Sergejevič Gorbačov sa narodil 2. marca 1931 v dedine Privoľnoje v Stavropoľskom kraji, v rusko-ukrajinskej roľníckej rodine. V Moskve vyštudoval právnickú fakultu a od roku 1952, keď vstúpil do komunistickej strany, trpezlivo stúpal po straníckom rebríčku. Jeho verným sprievodcom bola od roku 1953 manželka Raisa, ktorá vytvorila nový obraz manželky sovietskeho štátnika. V septembri 1999 zomrela na leukémiu. Spolu mali dcéru Irinu.