Ako sme na Slovensku kedysi volili: Režimy sa menili, no politický boj zostával rovnako zákerný

Voľby do uhorského snemu v časoch habsburskej monarchie sprevádzali v ľudovej tradícii známe kortešačky – teda masové veselice a opíjanie voličov. S trochou nadhľadu môžeme skonštatovať, že po voľbách sa celé Uhorsko prebudilo do jednej veľkej a nepríjemnej opice.

Voliť mohli pred rokom 1918 zväčša bohatší obyvatelia, príslušníci šľachty a vzdelaných vrstiev, samozrejme, výlučne muži ovládajúci maďarský jazyk. Preukázať sa museli dostatočným majetkom, najmä nehnuteľným. Celkovo išlo nanajvýš o šesť či sedem percent obyvateľstva. No volebné právo malo aj zemianstvo, nižší šľachtici, často chudobní, nevzdelaní a spravidla veľmi ľahko ovplyvniteľní.

Čo však bolo najzvláštnejšie, voľby boli verejné. Každý totiž musel pred komisiou nahlas vysloviť svojho kandidáta. Niet divu, že počas volieb neraz dochádzalo k zastrašovaniu, ba až fyzickému násiliu. Často boli na voličov povolaní žandári, ktorí im bránili využiť svoje volebné právo.

Známe sú prípady, keď vtedajší muži zákona jednoducho zablokovali prístupové cesty vedúce k miestu volieb. Navyše, volič musel niekedy prekonať desiatky kilometrov, takže už iba dostaviť sa k voľbám nebolo vôbec jednoduché.

Už vo februári 1869 trnavské noviny Cyrill a Method konštatovali, že „bolo smutné, ako slovenský Kubo horlivo kortešoval za záujmy maďarského štátu“. A Pešťbudínske vedomosti uverejnili v rovnakom období list čitateľa z Ružomberka, ktorý sa sťažoval na strašenie a bitky v uliciach liptovského mestečka. Vraj niekoľko mešťanov bolo zbitých, pretože nechceli nosiť odznaky kandidáta Madočániho.

Nedostatok vedomostí

Najúspešnejšími voľbami pre Slovákov počas existencie Uhorska boli tie v roku 1906, keď získali v dolnej komore uhorského parlamentu sedem zástupcov. Záujmy Slovákov hájili napríklad lekár Pavel Blaho, priebojný katolícky kňaz Ferdiš Juriga či neskôr známy československý politik Milan Hodža. I toto číslo však vyznieva v kontraste s celkovým počtom 400 poslancov symbolicky. Avšak úspech vo voľbách dosiahli v roku 1906 aj rumunskí či srbskí politici a keďže do kresiel uhorského snemu zasadlo nebývalé množstvo nemaďarských poslancov, uhorskí predstavitelia pristúpili k ráznym krokom.

Začalo sa prenasledovanie politikov obhajujúcich práca menšinových národov, vo väzení skončili napríklad Andrej Hlinka či Vavro Šrobár. V roku 1907 boli navyše prijaté maďarizačné Apponyiho zákony, ohlas doma i v zahraničí vyvolala streľba na veriacich pred kostolom v Černovej, ktorí žiadali vysvätenie ich svätostánku Andrejom Hlinkom.

Voľby boli v celom Uhorsku chápané aj ako oslavy vlasti a kráľovstva.
Zdroj: rubicon.hu

​​„Celou krajinou hýbe volebný ruch. Zástavy vlajú, korteši behajú po dedinách, kandidáti rečnia po zhromaždeniach... Nevoľte toho, kto Vám dá piť a jesť a Vás podpláca, ale toho v kom máte dôveru, čo Vás svedomite zastane na sneme,“ varovali v apríli 1910 Zvolenské noviny.

No posledné predvojnové voľby sa napokon skončili pre Slovákov fiaskom, v roku 1910 sa počet poslancov spod Tatier znížil na troch. Ako vysvetľuje maďarský historik András Cieger v práci Stará a nová korupcia: voľby v Uhorsku 1867 – 1918, priemerný volič v Uhorsku, ktorý pochádzal najmä z vidieckeho prostredia, nemal dostatok vedomostí. Úplatkárstvo pokladal za bežnú prax, navyše často sa

Nedozvedeli ste sa všetko?

Vyskúšajte digitálne predplatné a dočítajte článok až do konca.
-89%

MIMORIADNA AKCIA

Získajte prístup ku kompletnému obsahu
len za 1 €

VYSKÚŠAŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.