Sibírska anabáza: Československým legionárom otvorilo cestu z Ruska domov až prímerie

Počas prvej svetovej vojny bojovalo za československú samostatnosť v légiách a v spojeneckých armádach viac než 130-tisíc Čechov a Slovákov. Do mimoriadne zložitej situácie sa na jej sklonku dostali československí legionári v Rusku, keď uviazli v osídlach neprehľadnej občianskej vojny.

Posledným protivníkom viac než 50-tisíc dobrovoľných vojakov na ceste domov bola početne silnejšia Červená armáda. Voľný presun jednotiek do Vladivostoku a odtiaľ do vlasti umožnilo až prímerie, uzavreté medzi légiami a sovietskou vládou 7. februára 1920.

Legionári zastavili boje v októbri 1918, stále však zostávali na území Ruska. Nakoniec boli proti svojej vôli vtiahnutí do občianskej vojny. Už po uzavretí brestlitovského mieru medzi Ruskom a Nemeckom v marci 1918 politici rozhodli o presunutí légií cez Vladivostok do Francúzska, do bojov proti Nemcom. Cesta cez európske bojisko ale nebola možná. Tým sa začali udalosti, ktoré vošli do histórie pod označením „sibírska anabáza“.

Po úspešnom stiahnutí jednotiek Československého armádneho zboru z Ukrajiny na východ po marcovej bitke pri Bachmači, keď sa podarilo zachrániť légie pred zničením nemeckou armádou, začala boľševická vláda postupne odsun komplikovať a bojkotovať, pretože sa, okrem iného, pokúšala získať uznávané vojsko pre svoje potreby.

Do otvoreného nepriateľstva medzi československým vojskom a boľševikmi napokon vyústil takzvaný čeľjabinský incident z mája 1918. Pri ňom legionári usmrtili maďarského zajatca, ktorý z prechádzajúceho vlaku ťažko a úmyselne zranil jedného z legionárov. Sovieti následne uväznili niekoľkých československých politikov prebývajúcich v Moskve.

Československí legionári počas bojov pri Jekaterinburgu v roku 1918.
Zdroj: Wikimedia Commons

​O postoji sovietskej moci k československému vojsku svedčí telegram jedného z boľševických vodcov Leva Trockého z 25. mája 1918, nariaďujúci boľševickým jednotkám odzbrojiť legionárov a zabrániť im v ceste na východ. „Každý Čechoslovák, ktorý bude zastihnutý so zbraňou v ruke na železnici, nech je na mieste zastrelený,“ rozkázal Trockij.

Československé vojská sa následne rozhodli vynútiť si prejazd silou a v priebehu leta obsadili rozsiahle územie pozdĺž Transsibírskej magistrály od Povolžia až po Irkutsk a dobyli veľké mestá na Sibíri.

Ďalšiemu presunu légií na východ však zabránilo rozhodnutie dohodových mocností o použití československých jednotiek v bojoch proti boľševikom, čo sa ale stalo jedným z dôvodov následnej demoralizácie jednotiek. Bojová morálka bola taká zlá, že musel osobne pricestovať generál Milan Rastislav Štefánik a presviedčať vojakov, že je nutné, aby v Rusku zostali.

Jasný odkaz legionárov na jednom z vagónov, ktorými sa prepravovali cez Rusko - Neveríme nikomu, veríme len sebe.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​Légie spolupracovali s armádou bielogvardejského veliteľa admirála Alexandra Kolčaka, ktorá sa v občianskej vojne neúspešne usilovala o porážku boľševikov. Kolčak, ktorý sa vyhlásil za vládcu Ruska, sa preslávil krutosťou a jeho vojská, rovnako ako vojská boľševické, či iných protiboľševických vodcov, mali na svedomí viacero masakrov civilného obyvateľstva. Aj preto legionári stratili akúkoľvek motiváciu zúčastňovať sa ďalších bojov.

Situáciu zmenil postup boľševickej armády zo západu a puč v Irkutsku, kde sa moci chopili takzvaní eseri, čiže predstavitelia jednej časti rozštiepenej Strany socialistov revolucionárov. Eseri Kolčaka zbavili moci a neskôr uzavreli dohodu s boľševikmi. Prímeria sa nakoniec dočkali aj legionári, podmienkou ale bolo vydanie Kolčaka, ktorého pôvodne chceli zobrať do Československa. Kolčak bol následne odsúdený za smrť viac než 100-tisíc ľudí a vypálenie mnohých dedín a popravený.

Dohoda o prímerí, podpísaná na stanici Kujtun v Irkutskej oblasti, znamenala pre legionárov voľný prejazd s plnou výzbrojou na východ, do prístavu Vladivostok. Ako určitá záruka plnenia podmienok prímeria im poslúžila časť ruského zlatého štátneho pokladu, ktorého sa československé oddiely zmocnili spolu s bielogvardejcami v Kazani v auguste 1919. V dohode o prímerí sa uvádzalo, že zlatý poklad „zostáva v Irkutsku, ochraňuje sa zmiešanou strážou československých a sovietskych vojsk a odovzdá sa irkutskému výkonnému výboru pri odchode posledného československého vojenského vlaku“.

Americká loď Archer bola jednou z desiatok tých, ktorými sa legionári pred sto rokmi prepravovali z prístavu vo Vladivostoku späť do vlasti.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Zlatý poklad, ktorý bol pod dohľadom spoločnej komisie odovzdaný sovietskej strane, nebol celý. Odvtedy sa šíria rôzne špekulácie o osude zvyšnej časti, vrátane tvrdenia, že ju zabavili československí vojaci. Je preukázané, že veľkú časť pokladu utratil Kolčak na úhradu výdajov pre svoju armádu. Poslední československí vojaci, ktorí spoločne s Rusmi strážili zlato, opustili Irkutsk 1. marca 1920. Ďalší transport legionárov do Vladivostoka prebehol bez väčších problémov.

Vo Vladivostoku nasledovalo naloďovanie a presun jednotiek po mori a potom po železnici do Československa. Evakuácia prebiehala od 9. decembra 1919 do 30. novembra 1920 a v súvislosti s odsunom vojska a civilistov bolo vypravených 42 transportov, väčšinou na prenajatých lodiach. Do Československa sa postupne vrátilo 67 750 osôb, z toho 56 500 vojakov.