Správa tajnej služby Securitate: Ceaušescovmu režimu zostávali iba dni, jeho agenti ale nezaháľali

V ten deň začali z neba padať obrovské, vlhké snehové vločky. Práve sme autom schádzali z karpatských hôr, smerovali sme rovno k Bukurešti. Ako sme sa blížili k Rumunskej nížine, diaľnica sa najskôr zmenila na blato a potom, presne ako na rampe pre skokanov na lyžiach, sa v nej objavili dve zľadovatené brázdy.

Mal som dvadsaťpäť rokov a nikdy predtým som nelyžoval, napriek tomu sme mali požičané dva lyžiarske výstroje pripevnené na streche nášho Renaultu 5. Volali sme ich bleskozvody a mali nám pomôcť k vytvoreniu obrazu vzorných turistov. Novinárske víza nepripadali do úvahy, do vákuovo uzavretého rumunského robotníckeho raja nebol zvedavým očiam vstup povolený.

Zatiaľ čo východní Nemci s úžasom hľadeli do predvianočných výkladov kapitalistických obchodov na Kurfürstendamm v Berlíne a Maďari sa prechádzali po viedenskom Hofburgu, Rumuni stále zostávali v pazúroch Nicolaeho a Eleny Ceaušescovcov, schovaní v záhyboch železnej opony.

Za tmy sme vstúpili do Hotela Majestic, na jednom pleci ruksaky a pod pazuchou druhej ruky lyže. Keď sme zatvorili dvere izby, môj kolega Bart začal kontrolovať všetko zariadenie vrátane elektrických zásuviek, sprchy a radiátorov.

„Sme tu. We´re here, hello hello! Wir sind da!“ kričal v niekoľkých jazykoch, aby upozornil tajnú službu. Bol piatok 15. decembra 1989.

Zdroj: Téma

​Ešte v ten večer sme boli pozvaní k jeho excelencii holandskému ambasádorovi v Rumunsku Coenovi Storkovi. Jeho rezidencia sa nachádzala na adrese Strada Atena 20, rozhodli sme sa, že sa prejdeme, aby sme sa nadýchali čerstvého bukureštského večerného vzduchu.

Coen Stork nás usadil v knižnici s vysvetlením: „Je to jediná miestnosť v celom dome, o ktorej sme presvedčení, že nie je konštantne monitorovaná.“ Totiž, hociktorá z kníh, ktorých bolo okolo stovky, mohla byť podľa neho kedykoľvek nenápadne vybratá a vsunutá späť na svoje miesto s plošticou.

​Položil som na stôl nevyvolané filmy Kodak a podklady pre reportáž, ktoré odídu do Holandska diplomatickou poštou. Boli na nich zachytené tiché okamihy utrpenia: stará žena so šálom tlačiaca vozík zúfalo hľadajúc jedlo, pár v kožušinových čiapkach zapaľujúci sviečky v katedrále, tichí pasažieri za sklom trolejbusu.

Jeden stopár, ktorého sme vzali, sa zjavne v aute zo Západu cítil bezpečne, a tak bol otvorený: „My Rumuni sme kompletne zdevastovaní,“ prezradil nám 25-ročný Alexandru po anglicky. „Už nedokážeme v nič veriť, ani v Boha, ani v obrodenie, ani v budúcnosť.“

A tí, čo neovládali angličtinu, nemčinu alebo francúzštinu a nevedeli sa s nami dohovoriť, ilustrovali svoje zúfalstvo aspoň gestami: prst na perách naznačujúci mlčanie a skrížené zápästia, ktoré zas hovorili, že inak si po nich prídu a odvedú ich v putách.

Ambasádor Stork pozorne počúval. Keď sme dorozprávali, vybral z vrecka obálku a posunul ju po stole smerom k nám: „Chcel by som vám niečo dať, ale asi bude najlepšie, keď si to prečítate sami.“

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.