V ten deň začali z neba padať obrovské, vlhké snehové vločky. Práve sme autom schádzali z karpatských hôr, smerovali sme rovno k Bukurešti. Ako sme sa blížili k Rumunskej nížine, diaľnica sa najskôr zmenila na blato a potom, presne ako na rampe pre skokanov na lyžiach, sa v nej objavili dve zľadovatené brázdy.
Mal som dvadsaťpäť rokov a nikdy predtým som nelyžoval, napriek tomu sme mali požičané dva lyžiarske výstroje pripevnené na streche nášho Renaultu 5. Volali sme ich bleskozvody a mali nám pomôcť k vytvoreniu obrazu vzorných turistov. Novinárske víza nepripadali do úvahy, do vákuovo uzavretého rumunského robotníckeho raja nebol zvedavým očiam vstup povolený.
Zatiaľ čo východní Nemci s úžasom hľadeli do predvianočných výkladov kapitalistických obchodov na Kurfürstendamm v Berlíne a Maďari sa prechádzali po viedenskom Hofburgu, Rumuni stále zostávali v pazúroch Nicolaeho a Eleny Ceaušescovcov, schovaní v záhyboch železnej opony.
Za tmy sme vstúpili do Hotela Majestic, na jednom pleci ruksaky a pod pazuchou druhej ruky lyže. Keď sme zatvorili dvere izby, môj kolega Bart začal kontrolovať všetko zariadenie vrátane elektrických zásuviek, sprchy a radiátorov.
„Sme tu. We´re here, hello hello! Wir sind da!“ kričal v niekoľkých jazykoch, aby upozornil tajnú službu. Bol piatok 15. decembra 1989.
Ešte v ten večer sme boli pozvaní k jeho excelencii holandskému ambasádorovi v Rumunsku Coenovi Storkovi. Jeho rezidencia sa nachádzala na adrese Strada Atena 20, rozhodli sme sa, že sa prejdeme, aby sme sa nadýchali čerstvého bukureštského večerného vzduchu.
Coen Stork nás usadil v knižnici s vysvetlením: „Je to jediná miestnosť v celom dome, o ktorej sme presvedčení, že nie je konštantne monitorovaná.“ Totiž, hociktorá z kníh, ktorých bolo okolo stovky, mohla byť podľa neho kedykoľvek nenápadne vybratá a vsunutá späť na svoje miesto s plošticou.
Položil som na stôl nevyvolané filmy Kodak a podklady pre reportáž, ktoré odídu do Holandska diplomatickou poštou. Boli na nich zachytené tiché okamihy utrpenia: stará žena so šálom tlačiaca vozík zúfalo hľadajúc jedlo, pár v kožušinových čiapkach zapaľujúci sviečky v katedrále, tichí pasažieri za sklom trolejbusu.
Jeden stopár, ktorého sme vzali, sa zjavne v aute zo Západu cítil bezpečne, a tak bol otvorený: „My Rumuni sme kompletne zdevastovaní,“ prezradil nám 25-ročný Alexandru po anglicky. „Už nedokážeme v nič veriť, ani v Boha, ani v obr...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.