Rumuni sa z komunizmu museli vykúpiť krvou, rýchla poprava diktátora ale vyvolala rozpaky

V neveľkej miestnosti, za dvomi školskými lavicami zrazenými do tvaru písmena L, sedí starý muž so ženou. Vyzerajú spustnuto a pri pohľade na nich sa ani veriť nechce, že ešte pred pár dňami to boli dvaja najmocnejší ľudia v krajine, ktorí rozhodovali o osudoch bezmála 23 miliónov jej obyvateľov.

Je pondelok 25. decembra 1989, v útrobách kasární v Targovišti zasadá mimoriadny vojenský súd a oni dvaja – Nicolae a Elena Ceaušescovci – sú pred ním v úlohe obžalovaných.

„Som rumunský prezident. Som prezident ľudu. Uznávam iba Veľké národné zhromaždenie a budem hovoriť iba pred ním. Tento súd neuznávam. Obvinenia sú vymyslené a neodpoviem ani na jednu otázku,“ opakuje dokola zvrhnutá hlava štátu.

V uliciach Bukurešti a ďalších rumunských miest ešte aj v týchto chvíľach umierajú ľudia. Revolúcia, ktorá v krajine pred viac než týždňom vypukla, prebieha inak než predtým v Československu, vo východnom Nemecku, v Maďarsku či Poľsku. Účtovanie s režimom, ktorého tvorcom, hlavným predstaviteľom i symbolom sa Ceaušescu stal, je bolestivé a krvavé. Proti demonštrantom vyšli ozbrojenci, neváhajúci použiť zbrane, ba ani ťažkú bojovú techniku.

Práve zneužitie štátnej moci na ozbrojené akcie proti obyvateľstvu je jedným z obvinení, ktorým detronizovaný komunistický vládca čelí. Okrem toho mu žaloba pripisuje genocídu, ale aj krádež viac než miliardy dolárov či rozvrat národného hospodárstva.

Epocha svetla bola bez svetla

Rumunsko v 80. rokoch pripomínalo krajinu, v ktorej nielen akoby sa zastavil čas, ale akoby sa v ňom vracalo späť. Hospodársky i z hľadiska životnej úrovne čoraz výraznejšie zaostávalo dokonca aj za ostatnými socialistickými štátmi. Obmedzení, ktoré ľuďom komplikovali už aj tak neľahký život, bolo čoraz viac.

„Režim túto dobu nazýval Epocha svetla, lenže svetla bolo málo. Úrady totiž v záujme šetrenia a pre zlú ekonomickú situáciu pravidelne vypínali elektrinu. Cez deň aj niekoľkokrát a večer prakticky vždy,“ spomína na tristnú realitu tých rokov pre HN Jaromír Novak, slovenský rodák z Rumunska.

Šetrenie energiou sa podľa jeho slov netýkalo iba domácností, bolo celoplošné. „Zamestnanci teda chodili do práce o štvrtej ráno, aby mohli čo najskôr zapnúť stroje a stihli toho čo najviac urobiť. Plány v továrňach sa totiž museli plniť napriek energetickým odstávkam.“

Nebol to jediný dôsledok Ceaušescovej zlej hospodárskej politiky, snahy za každú cenu splatiť štátny dlh a nebyť tak od nikoho závislý. Najmä v mestách ľudia nemali čím kúriť a snívali napríklad aj o luxuse teplej vody. Súčasťou života bola tiež taká bizarnosť ako „vedecký“ program, ktorý stanovoval postačujúce denné dávky

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.