Akcia iránskych študentov, ktorí v Teheráne 444 dní zadržiavali rukojemníkov z amerického veľvyslanectva, aby tak podporili islamskú revolúciu, viedla k prerušeniu diplomatických stykov medzi USA a novým islamským režimom ajatolláha Chomejního. Kontroverzné udalosti, ktoré ovplyvňujú vzťahy oboch krajín už 40 rokov, sa začali 4. novembra 1979.
Rozbúrený a protiamericky naladený dav stúpencov islamskej revolúcie a ajatolláha Chomejního vtedy prepadol v ten deň pre verejnosť uzavretý komplex americkej ambasády v Teheráne, kde zajal viac než 60 tamojších pracovníkov ako rukojemníkov. Za ich prepustenie požadoval vydanie bývalého panovníka šacha Rezu Pahlavího do Iránu, sebakritiku USA za ich politiku voči Iránu v minulosti a tiež záväzok, že sa Spojené štáty v budúcnosti nebudú miešať do iránskych záležitostí.
Čerstvo ustanovená Iránska islamská republika obviňovala vládu demokratického prezidenta Jamesa Cartera z toho, že sa pokúša dostať späť k moci nedávno zvrhnutého šacha, ktorý tvrdo potláčal šírenie ľavicových tendencií a neskôr aj akúkoľvek politickú či duchovnú opozíciu. Americká vláda totiž v októbri svojmu bývalému spojencovi umožnila, aby podstúpil liečbu rakoviny na území Spojených štátov.
Po obsadení americkej ambasády skupinou radikálnych študentov popredných univerzít, schválil ich počínanie v rozhlase vodca islamskej revolúcie ajatolláh Chomejní. V tom istom vysielaní označil uznávaný duchovný americké veľvyslanectvo za „hniezdo špiónov“.
Sedemnásteho novembra bolo rozhodnuté, že na slobodu budú prepustené ženy, Afroameričania a tí, ktorí nemali americké občianstvo. Po tom, ako bol neskôr kvôli zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu prepustený ešte jeden muž, ustálil sa počet zadržiavaných rukojemníkov na 52 osobách.
Ich vyslobodenie sa stalo prioritou Carterovej vlády. Vojenská akcia sa zo začiatku zdala Bielemu domu ako príliš riskantný krok. Washingtonu tak nezostávalo iné, než zvýšiť tlak na iránsky režim prostredníctvom hospodárskych sankcií.
V novembri 1979 vydal prezident Carter zákaz dovozu iránskej ropy a nechal zablokovať kontá iránskej vlády v amerických bankách, 7. apríla 1980 potom USA prerušili diplomatické styky s Iránom a vyhlásili zákaz vývozu amerického tovaru do Iránu s výnimkou potravín a liekov.
Bezvýchodiskové pokusy americkej diplomacie, vedenej Cyrusom Vanceom, prinútiť iránsku vládu rokovať o vydaní zajatcov, frustrovali obyčajných Američanov, ktorí čím ďalej otvorenejšie volali po razantnom zákroku vlády. Pokus oslobodiť rukojemníkov leteckým výsadkom v apríli 1980 bol ale neúspešný, navyše pri ňom zahynulo osem amerických vojakov.
Až v januári 1981, po amerických prezidentských voľbách, v ktorých Carter doplatil aj na pretrvávajúcu nevyjasnenú situáciu okolo zajatcov v Teheráne, úspešne sprostredkovalo prepustenie rukojemníkov Alžírsko, v tom čase zastupujúce diplomatické záujmy USA v Iráne. V takzvaných Alžírskych dohodách, uzatvorených 19. januára 1981, USA okrem iného súhlasili s tým, že sa nebudú miešať do iránskych záležitostí.
Všetkých 52 rukojemníkov bolo nakoniec prepustených v deň inaugurácie nového amerického prezidenta Ronalda Reagana po 444 dňoch zajatia, 20. januára 1981, výmenou za uvoľnenie iránskych kont a ďalšie ústupky. Cez Alžírsko odleteli do americkej vojenskej nemocnice vo Wiesbadene, kde ich slávnostne privítal už bývalý prezident Carter, ktorý sa toľko usiloval o ich prepustenie. Do USA sa vrátili 25. januára.
Diplomatické vzťahy medzi USA a Iránom neboli dodnes obnovené. Šach Mohammad Rezá Pahlaví, jeden z dôvodov sporu, zomrel 27. júla 1980 v Egypte.