Zlaté časy, ktoré neboli zlaté. Režim sa pýšil likvidáciou nezamestnanosti, zásobovanie však nezvládal

Hospodársky rast, pomerne pevná mena, minimálna nezamestnanosť a nové sociálne vymoženosti. Slovenský štát zaznamenával najmä v prvých rokoch svojej existencie vďaka vojnovej konjunktúre skutočne rozmach a chcel, aby to pocítili aj jeho obyvatelia.

A nielen oni. Svoju životaschopnosť a životnú úroveň obyvateľstva sa snažil vystavovať na obdiv aj navonok, predovšetkým pred svojím tútorom, nacistickým Nemeckom, ktorého predstavitelia na Slovensku buď pôsobili, alebo ho z času na čas navštívili.

„Keď napríklad v roku 1941 prišiel do Bratislavy ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels, bol prekvapený tým, čo všetko tu je. Lenže Bratislava nebola verným obrazom Slovenska. Bola skôr akousi výkladnou skriňou, ktorou režim ukazoval, v akom blahobyte sa tu žije,“ hovorí pre HN historik Miroslav Sabol.

Prosperita, sociálne vymoženosti či rastúca životná úroveň v období Slovenského štátu, na ktorú spomínali pamätníci a dodnes ju vyzdvihujú apologéti Tisovho režimu, bola však vo veľkej miere iluzórna. Jednak nebola dlhodobo udržateľná a najmä sa netýkala zďaleka všetkých.

Masť nebola vôbec, múky a mäsa málo

V polovici septembra 1941, dva týždne po tom, ako Bratislavu navštívil Goebbels, priniesol denník Slovák informáciu o zavedení regulovaného odberu mäsa. Príslušná vyhláška stanovila prídel 400 gramov mäsa na osobu a týždeň, s tým, že kto si ho v tom-ktorom týždni nevybral, stratil naň nárok.

Mäso nebolo prvou ani jedinou surovinou, ktorá dostala nálepku úzkoprofilového tovaru. Ak si odmyslíme trvalé problémy s nedostatkom masti a slaniny, prvé výraznejšie komplikácie so zásobovaním sa objavili už na jar 1940. Vtedy sa nedostatkovým tovarom stal cukor a o rok neskôr vypukla ešte väčšia kríza, pre zmenu s múkou. Nákup týchto komodít od tej chvíle podliehal regulácii a každému sa zapisoval do takzvanej odbernej knižky.

Od septembra 1941 sa na Slovensku po masti, cukre a múke zaradilo medzi nedostatkový tovar aj mäso.
Zdroj: Archív UK BA

​„Režim sa na jednej strane chválil, že na Slovensku nemáme systém potravinových lístkov ako v Protektoráte Čechy a Morava či iných štátoch, skutočnosť však bola taká, že nákup bol podmienený práve zápisom do odbernej knižky. Nehovoriac o tom, že napríklad v porovnaní s Protektorátom bola u nás pri viacerých surovinách gramáž na osobu nižšia,“ pripomína Miroslav Sabol.

​Ľudia sa snažili nedostatkové komodity šetriť a robili si zásoby, proti čomu však úrady zasahovali.

„Od roku 1942 vstúpili do praxe absurdné legislatívne nariadenia, podľa ktorých nesmelo byť v jednej domácnosti napríklad viac než 10 kilogramov múky alebo určité množstvo cukru, slaniny a ďalších surovín,“ dodáva historik, podľa ktorého bol ďalším veľkým problémom aj rozdiel v zásobovaní miest a vidieka.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.