Boľševický pokus o obnovu veľkého Uhorska. Bizarný trojtýždňový štát bol prológom k totalite

„Ku proletarom caleho šveta! Ňeška se otvori samostatna Slovenska Radova Republika.“ Takto zneli úvodné vety vyhlášky, ktoré po 16. júni 1919 obsadili múry južných a východných miest Slovenska: od Zvolena cez Košice až po Bardejov. Nárečový jazyk bol zámer: ignorovaním spisovnej slovenčiny chceli okupanti naznačiť, že nič také ako slovenský národ vlastne ani neexistuje.

Tomáš Garrigue Masaryk bol o vzniku nového štátneho útvaru informovaný telegramom: „Dnešným dňom vyhlásil proletariát na Slovensku republiku rád: ujali sme sa moci, opierajúc sa o robotníctvo (...) a splnomocnili sme ustanovených ľudových komisárov, aby sa ujali štátnej správy. Prehlasujeme, že Slovensko dnešným dňom náleží výslovne slovenskému pracujúcemu ľudu.“

Takmer identickú správu prijal aj Lenin, ktorý dva roky predtým premenil cárske Rusko na sovietske. A nakazil Európu, spamätávajúcu sa z traumy prvej svetovej vojny, boľševickými ideálmi.

Čo sa to pred sto rokmi na území demokratickej Československej republiky vlastne udialo a ako to Európa vôbec dopustila? Odpoveď treba hľadať u našich južných susedov.

Úsvit radikálnej ľavice

„Béla Kun – to bol kľúčový muž tohto prevratu,“ vyjadril sa pre HN historik Martin Ďurišin. Tento maďarský, či vlastne rakúsko-uhorský vojak – ktorý počas prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia, dostal sa do styku s boľševickou ideológiou a osobne sa spriatelil s Leninom – sa najväčšmi pričinil o to, že v Maďarsku sa vytvorila po Rusku najpočetnejšia skupina komunistov. A tá chcela podľa sovietskeho vzoru šíriť vo svete boľševickú revolúciu.

​Podhubie vojnou oslabenej Európy bolo pre sociálne revolty a rozmanitých radikálov ideálne. Zvlášť, keď sa k ideovému i ku každodennému chaosu tých čias pridala neúroda.

„Bolo to také ľavicové obdobie,“ zhodnotil Martin Ďurišin. „Prakticky vo všetkých európskych štátoch víťazili sociálni demokrati a takmer každý z nich koketoval s myšlienkou, či sa nepridať k revolúcii. Naplno sa však do toho vložilo len Maďarsko, ktoré zažívalo skutočne hlbokú krízu. Teda – zdanlivo.“

Vtip bol v tom, že maďarskí sociálni demokrati v podstate len využili túto ideológiu – a skutočných prívržencov komunizmu na čele s Kunom – aby sa pod jej rúškom pokúsili o obnovu veľkého Uhorska. Nedokázali sa totiž zmieriť s povojnovým usporiadaním Európy a so stratou mnohých území. Najmä tých, čo pripadli Československu. Podujali sa preto na nečakaný čin: v marci 1919 vyhlásili Maďarskú republiku rád – boľševický štát podľa vzoru ZSSR.

Príchod maďarskej Červenej armády do Košíc 6. júna 1919.
Zdroj: Archív TASR

​„Napriek určitým sympatiám západoeurópske štáty vnímali boľševizmus ako hrozbu. A Maďari sa im komunistickou vládou chceli akoby pomstiť za oklieštenie území,“ vysvetľuje Ďurišin.

Odveta na seba nenechala dlho čakať: nový štát napadli československé a rumunské vojská. Maďari zareagovali tým, že už v máji začala ich Červená armáda obsadzovať juhovýchodné slovenské mestá a začleňovať ich pod svoju novú republiku. Obete sa dali rátať na stovky. Vojna sa neodvratne blížila.

Zahoď flintu a choď domov

V tom istom čase sa končilo niekoľkomesačné zasadanie Parížskej mierovej konferencie, na ktorom sa s definitívnou platnosťou určili hranice nových štátov. Samozrejme – okupované územia Slovenska k Maďarsku nepričlenili. Naopak, pohrozili mu, že ak sa ich nevzdá, vyhlásia mu regulárnu vojnu.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.