Tajomstvo, ktoré si Everest stráži. Hillaryho môže o historické prvenstvo pripraviť jediná fotka

George Mallory a Andrew Irvine si naposledy skontrolujú, či majú všetko, čo potrebujú na záverečný útok na vrchol a opúšťajú šiesty výškový tábor, v ktorom strávili noc. Je nedeľa 8. júna 1924, asi osem hodín ráno, a ich čaká posledných takmer 680 metrov výstupu na Mount Everest. Veria, že ho zvládnu a že tento deň sa spolu s ich menami zapíše do histórie ako dátum zdolania najvyššieho vrchu planéty.

Približne v rovnakom čase vyráža z piateho tábora Noel Odell, ktorý ich chce v „šestke“ počkať, ak by po návrate potrebovali pomoc. Cestou i po príchode na miesto sa pozerá nahor, či ich nezazrie. Podarí sa mu to iba raz.

Desať minút pred trinástou hodinou zbadá v snehovom poli dva body. Sú to Mallory a Irvine, na takú diaľku ale nedokáže rozoznať, či idú hore, alebo dolu. Potom Odellovi zakryjú výhľad mraky. Na kamarátov čaká v tábore ešte niekoľko hodín, no márne. Ani on, ani nikto iný ich už živých neuvidí.

Spolu s tragédiou dvoch britských horolezcov sa tak v onen deň zrodila aj jedna z najväčších záhad 20. storočia a zároveň jedna z najznámejších horolezeckých hádaniek histórie. Dosiahli Mallory a Irvine vrchol Mount Everestu alebo nie? Zahynuli ešte pri výstupe naň alebo pri zostupe z neho?

„Tretí pól“ bude náš

Či sa na horu, ktorá sa pred tristo rokmi objavila prvýkrát na mapách pod názvom Qomolangma (Matka sveta), v polovici 19. storočia ju Briti označili Štít XV. a v roku 1865 pomenovali na počesť geografa Georgea Everesta, pokúšal v dávnejšej minulosti niekto vyliezť, to asi nik nezistí a je to aj málo pravdepodobné. Na prvú „dobyvateľskú“ výpravu si tak musela počkať až do dvadsiatych rokov 20. storočia.

Severná strana Mount Everestu.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Bolo po prvej svetovej vojne a Briti, ktorí z nej vyšli víťazne, si potrebovali predsa len ešte trochu zdvihnúť národné ego a tiež takpovediac napraviť bádateľskú reputáciu. V polárnych výpravách, z ktorých sa pred vojnou stali prestížne preteky, totiž veľa vody nenamútili. O prvenstvo na severnom póle sa od roku 1909 dohadovali dvaja Američania – Frederick Cook a Robert Edwin Peary – a o dosiahnutie južného pólu sa síce ich bádatelia dlho usilovali, keď tam však Angličan Robert Scott v januári 1912 konečne dorazil, viac než večný ľad ho schladil odkaz, ktorý tam zanechal mesiac predtým Nór Roald Amundsen.

Svoju pozornosť teda obrátili na „tretí pól“, čiže na najvyšší vrch Zeme. A keď sa im podarilo presvedčiť dalajlámu, aby ich expedíciu pustil do Tibetu, mali napoly vyhraté. Už len naň vyliezť. Prvá výprava, vedená Charlesom Howardom-Burym, ktorá sa k Mount Everestu priblížila v júni 1921 zo severnej strany, to však ešte v pláne nemala.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov a získajte neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu s ktorým vám nič neunikne.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.