Pád Dubčeka dal definitívnu bodku za obrodným procesom, s Husákom prišla normalizácia

„Niektorí ľudia majú obavy, či toto rokovanie a voľba nového vedenia neznamenajú obrat v politike strany a vedenia nášho štátu. Alebo, ako to našepkáva najmä západná propaganda, či sa nevraciame do starých čias. Môžem všetkých ubezpečiť, že k ničomu takému by som ani ja, ani nikto z vedenia strany nedal súhlas. Základom našej práce zostáva naďalej pojanuárová politika a demokratický proces našej spoločnosti.“

Tieto slová zazneli 17. apríla 1969 z úst Gustáva Husáka krátko po tom, ako sa stal novým prvým tajomníkom Komunistickej strany Československa, a tým de facto aj najmocnejším mužom v štáte. Svojmu predchodcovi Alexandrovi Dubčekovi sa nezabudol poďakovať „za vykonanú prácu“ a zároveň vyjadriť „osobné presvedčenie, že v ďalšej práci, v straníckom vedení a vo vysokej štátnej funkcii bude veľmi platným vedúcim pracovníkom a funkcionárom našej strany“.

Bolo to ukážkové farizejstvo. Husák veľmi dobre vedel, že výmena na čele mocenského aparátu, o ktorej sa rozhodlo v Moskve, bola podmienená jednak definitívnym rozchodom s politikou, ktorú razilo predošlé vedenie strany, a takisto odstavením jeho predstaviteľov zo všetkých funkcií. Sovietom už totiž dochádzala trpezlivosť. Toto všetko sa malo stať ešte pred ôsmimi mesiacmi.

Jeden úder za druhým

Invázia armád štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 sa síce z vojenskej stránky podarila, politicky však úplne zlyhala. Kolaborantskú vládu, ktorá by okupáciu legitimizovala a rozvrátila reformné hnutie, sa Sovietom nepodarilo vytvoriť a vojská narazili na pasívnu rezistenciu absolútnej väčšiny československej verejnosti. Krajina tak síce bola obsadená, ďalej však vzdorovala.

V Kremli to rýchlo pochopili a suverenita Československa i reformný proces odštartovaný v januári 1968 Dubčekovým vedením strany začali dostávať ďalšie údery. Kapitulantský moskovský protokol akceptujúci inváziu, ktorý museli najvyšší predstavitelia strany a štátu podpísať, i následná vynútená zmluva o „dočasnom“ rozmiestnení okupačných vojsk v Československu, boli iba prvými krokmi, ktoré mali vrátiť všetko do starých koľají.

Alexander Dubček so sovietskym ministrom zahraničných vecí Andrejom Gromykom v roku 1968.
Zdroj: archív TASR

​Reformátori dúfali, že napriek ústupkom, ktoré museli urobiť, aspoň niečo zo svojich plánov zachránia. Lenže potom prišlo zasadnutie ústredného výboru strany (politického orgánu, ktorý v krajine fakticky vládol), kde sa Dubček a spol. dostali do defenzívy. Z Akčného programu, ktorý bol hlavným programovým dokumentom reforiem, prakticky nezostal kameň na kameni.

Brežnev odkryl karty

„Verejnosť prijala výsledky tohto zasadania rozporuplne. Ostro proti sa postavili študenti, ktorí vyhlásili trojdňový okupačný štrajk na všetkých vysokých školách a sformulovali svoje požiadavky. Tým, že išlo o celospoločenské, a nie iba úzko stavovské požiadavky, si získali sympatie všetkých vrstiev obyvateľstva. Ich štrajk podporili učitelia, stredoškoláci i vedenia fakúlt. Najdôležitejšie však bolo kladné stanovisko robotníkov,“ približuje situáciu v spoločnosti na sklonku roku 1968 vo svojej štúdii nazvanej Anatómia mocenského zvratu český historik Zdeněk Doskočil.

​Keď prišli o tri týždne neskôr československí predstavitelia do Kyjeva na rokovanie so Sovietmi, opäť tak počúvali výčitky, že situáciu nezvládajú a zmeny, ktoré robia, nie sú dôsledné. Kremeľ začal trvať na personálnych zmenách, ktoré mali jednotu reformného krídla rozbiť. To sa čiastočne podarilo už predtým. Premiér Oldřich Černík, v snahe udržať sa pri moci, lavíroval medzi oboma straníckymi frakciami a menili sa aj postoje prezidenta Ludvíka Svobodu. Napokon Brežnev odkryl karty.

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.