Viac než pol milióna obetí si vyžiadala španielska občianska vojna, ktorá sa skončila pred 80 rokmi, 1. apríla 1939. Bezmála trojročné krvavé besnenie, ktorého dôsledkom boli aj státisíce utečencov a takmer štyridsaťročná diktatúra, nazývajú niektorí aj akýmsi vojenským výcvikovým priestorom Nemecka, Talianska a Sovietskeho zväzu pre nasledujúcu svetovú vojnu.
Ozbrojený konflikt, v ktorom na strane ľavicových republikánov bojovalo aj približne dvetisíc Čechov a Slovákov, býva zjednodušene opisovaný ako zápas medzi fašizmom a komunizmom, skutočnosť však bola oveľa zložitejšia.
Na oboch stranách totiž existovali rôzne ideológie, takže aj vo vnútri jednotlivých táborov dochádzalo ku krvavým stretnutiam (ako napríklad medzi komunistami, trockistami a anarchistami v Barcelone v máji 1937, kde zahynulo takmer tisíc ľudí). V tábore povstalcov sa zase stretávali rôzne vízie falangistov (stúpencov španielskej fašistickej strany) a monarchistov, ktorí žiadali návrat kráľa Alfonza XIII. z exilu.
Povstaleckí lídri nakoniec dokázali svojich prívržencov zjednotiť, čo významne prispelo k ich víťazstvu. Aj keď zo začiatku bola ich jednotná vízia pomerne vágna: „Sme nacionalisti. Nacionalista je opak marxistu,“ vyhlásil mozog puču generál Emilio Mola.
Franco mal jasnejšiu stratégiu – forma vlády nie je dôležitá, hlavne musí v krajine udržať poriadok. Už počas prvých týždňov vojny preto začal Franco s masovými čistkami, aby zlikvidoval takmer všetku (aj potenciálne) nepriateľskú inteligenciu. Jedným z tisícov popravených bol ak básnik a dramatik Federico García Lorca.
K brutalitám sa ale uchyľovali aj republikáni – tí ale skôr v dôsledku všeobecnej anarchie, než programovej stratégie. Na oboch stranách boli tresty (smrti) vymeriavané podľa triednej príslušnosti či povolania – robotníci boli vraždení iba preto, že boli robotníci, o život prišli tisíce duchovných, napriek tomu, že cirkev sa do povstania takmer nezapojila. Jednotlivé skupiny si vybavovali aj osobné účty takzvanými paseos (vychádzkami), keď ozbrojenci zobrali osobu „na vychádzku“ za mesto a tam ju popravili.
A ako k vojne vôbec došlo? Po vyhlásení druhej republiky v roku 1931 mali rôzne vrstvy španielskej spoločnosti odlišné predstavy o novej podobe krajiny. Jednotlivé vlády (ani ľavicová, ani pravicová) nedokázali presadiť reformy, ktoré by zlepšili ťažkú ekonomickú situáciu. Španielsko zachvátili robotnícke štrajky a vzbury anarchistov a separatistov.
Keď sa po vláde pravice dostal vo februári 1936 k moci Ľudový front, začala jeho radikálna časť so „spontánnou revolúciou“. Prvým terčom sa stala cirkev, ďalším veľkostatkári, ktorým bola násilne konfiškovaná pôda.
Nasledoval puč armádnych dôstojníkov v Maroku 17. júla 1936 a už o desať dní neskôr dorazila povstalcom na pomoc prvá talianska letka od Benita Mussoliniho. Dodávky nemeckých, talianskych a sovietskych zbraní a účasť tisícok interbrigadistov (vrátane napríklad britského spisovateľa Georga Orwella) urobili z tejto vojny „najmedzinárodnejšiu zo všetkých občianskych vojen“, ktorá predznamenala aj nový vek vojenstva (okrem iného masovým nasadením tankov či letectva).
Ani s koncom vojny sa však utrpenie Španielov neskončilo. Likvidovaní či perzekvovaní boli tí, ktorí patrili k porazeným. A ešte 20. apríla 1963 bol za „zločiny spáchané počas vojny“ popravený komunista Julián Grimau, hoci preňho žiadala milosť aj britská kráľovná.
Po Frankovej smrti v roku 1975 potom zase postihla krajinu „amnesia total“ – o zločinoch sa nehovorilo, aby sa neotvárali staré rany. Až v roku 2007 sa podarilo socialistickej vláde presadiť zákon o historickej pamäti, ktorý umožňuje rehabilitáciu obetí vojny a frankizmu.