Voľba prezidenta ako obchod: Beneša nechceli komunisti, ani ľudáci. Nakoniec vďaka nim vyhral

V zozname československých prezidentov figuruje meno Edvarda Beneša ako druhé v poradí a tento historický fakt sa dá jednoducho i vcelku logicky vysvetliť. Bol jedným zo zakladateľov štátu a najbližším spolupracovníkom Tomáša Garrigua Masaryka, dá sa teda pochopiť, že práve on sa stal jeho nástupcom.

V politickej realite prvej republiky to však zďaleka také jednoznačné nebolo. Dá sa dokonca povedať, že postavenie, ktoré na domácej politickej scéne vtedajší minister zahraničných vecí mal, ho v boji o post prvého muža štátu viac diskvalifikovalo, než favorizovalo. Napriek tomu v ňom uspel. A nielen to.

„Beneš, na víťazstvo ktorého by si ešte týždeň predtým nikto nestavil, bol zvolený hneď v prvom kole a takým počtom hlasov, aký Masaryk nikdy nedostal,“ pripomína v knihe Boj o hrad český historik Antonín Klimek výsledok prezidentskej voľby, ktorá sa do histórie zapísala ako jedna z ukážkových lekcií kuloárnej politiky.

Nechcený „korunný princ“

Masaryk vnímal Beneša ako svojho nástupcu už od vzniku štátu. Myšlienku, že by mu uvoľnil miesto na Hrade však reálne zvažoval až v prezidentských voľbách o sedem rokov neskôr. Slabá podpora, ktorú jeho favorit na domácej politickej scéne mal, však tento plán zmarila a z rovnakého dôvodu musel ísť Masaryk do volebného boja ešte aj v máji 1934. Obával sa totiž, že Benešovo fiasko by mohlo viesť k vnútropolitickej destabilizácii.

V lete 1935 sa však problém nového prezidenta stal témou číslo jeden. Masarykov zdravotný stav bol čoraz horší a jeho schopnosť vykonávať funkciu problematická. Bolo otázkou času, kedy sa rozhodne abdikovať. Stále to ale komplikovali nie veľmi isté Benešove vyhliadky na zvolenie za hlavu štátu, obzvlášť v kontexte výsledkov nedávnych parlamentných volieb.

​Spektrum dôvodov, kvôli ktorým bol Beneš pre väčšinu politických strán ako prezident neprijateľný, bolo široké. Od rozdielnych názorov na zahraničnú politiku, ktorú reprezentoval, cez jeho údajne ľavičiarsku orientáciu, až po osobnú averziu. Dôležitá bola aj jeho príslušnosť k Hradu, ako mocenskému centru, a keďže na T. G. Masaryka si málokto dovolil priamo útočiť, terčom sa stával často práve on.

Ako presvedčiť opozíciu?

Keď koncom novembra 1935 oznámil Masaryk premiérovi Milanovi Hodžovi, že svoju abdikáciu už nebude odkladať, bolo jasné, že pre zvolenie Beneša treba pripraviť pôdu. A to znamenalo presvedčiť rozhodujúce politické sily.

Výmena na Pražskom hrade bola v decembri 1935 mediálnou udalosťou číslo jeden.
Zdroj: Univerzitná knižnica v Bratislave/digitalna.kniznica.info

​Podpora Hodžovho krídla agrárnikov, národných socialistov, lidovcov a sociálnych demokratov na získanie potrebného počtu hlasov poslancov a senátorov nestačila. Henleinovci ako druhá najsilnejšia parlamentná strana neprichádzali do úvahy, a tak sa jazýčkom na váhach stali komunisti, slovenskí ľudáci a konzervatívne krídlo agrárnikov. Všetko dlhodobí Benešovi oponenti.

Agrárnici vyjadrili svoj postoj tým, že postavili vlastného kandidáta Bohumila Němca. Podarilo sa im preňho získať podporu menších strán, aby však uspel, museli by mu dať hlasy aj henleinovci a ľudáci, a tí to odmietli. V deň voľby napokon Němec svoju kandidatúru stiahol a agrárnici oznámili, že podporia Beneša.

Zasiahla Moskva i Vatikán

Nebol to jediný záver kuloárnych rozhovorov, ktoré od Masarykovej abdikácie 14. decembra 1935 nabrali na intenzite.

K Benešovi sa priklonili aj komunisti. Za zmenou ich postoja bola jednak direktíva z Moskvy, kde kongres Kominterny nariadil komunistickým stranám zmeniť politiku a spojiť sa v záujme boja proti fašizmu a nacizmu aj s dovtedajšími oponentmi, no takisto aj výsledok zákulisných rokovaní v Prahe. Mal podobu amnestie, ktorú Masaryk podpísal v deň svojej abdikácie a znamenala koniec stíhania aj pre niektorých komunistických poslancov a senátorov.

Andrej Hlinka si podáva ruku s Edvardom Benešom.
Zdroj: slovakiana.sk

​Väčší odpor kládli ľudáci, ktorých líder Andrej Hlinka sa svojho času vyjadril, že radšej než Beneša bude voliť drevo. Jedným z tromfov vyjednávača Jana Jiřího Rückla, ktorý ho na fare v Ružomberku navštívil, malo byť vyjadrenie podpory od pápežského nuncia Saveria Rittera. Ten sa dokonca osobne obrátil na slovenských biskupov, aby po svojej línii vyvinuli pre Benešovo zvolenie.

Rozhodujúce však napokon bolo osobné stretnutie Beneša s Hlinkom. Vodca ľudákov, usilujúci sa o autonómiu Slovenska na ňom výmenou za podporu vo voľbách dostal prísľub decentralizácie štátnej moci, istú formu autonómie a väčšie zastúpenie Slovákov v štátnej správe.

Schôdza Národného zhromaždenia, na ktorej mal byť zvolený druhý československý prezident trvala 18. decembra 1935 nakoniec iba 50 minút. Sčítanie hlasov ukázalo, že až 340 spomedzi 440 poslancov a senátorov, čo bol výsledok, aký nedosiahol v minulosti ani Masaryk, bolo ochotných poslať na Pražský hrad Edvarda Beneša. Nastal čas plnenia dohôd a sľubov z predvolebných rokovaní. To je však už iný príbeh.