„Vôbec nepochybujem o tom, že si pomáha nejakými nadprirodzenými silami. Bez nich by nič z toho, čo predvádza, nikdy nedokázal urobiť,“ vyjadril sa na jeho adresu slávny britský spisovateľ a prívrženec špiritizmu Arthur Conan Doyle.
Otázka, ako sa môže spútaný reťazami a okovami dostať za necelú minútu zo zamknutej debny ponorenej do rieky, ako sa dokáže vyslobodiť zo zvieracej kazajky, uniknúť zo zamknutej drevenej truhlice či z väzenskej cely, vŕtala v hlave vari každému. Nepochybne aj divákom, tí však boli jeho krkolomnými a čoraz šialenejšími kúskami nadšení a híkali pri nich od údivu.
Harry Houdini, vlastným menom Erik Weisz, si svojimi trikmi a schopnosťou vyslobodiť sa z akéhokoľvek zajatia, získal svetovú slávu. Veď sa aj nechal titulovať ako Majster únikov. Noviny a magazíny o jeho verejných produkciách, pri ktorých mu neraz išlo aj o život, s obľubou a podrobne informovali a už na začiatku minulého storočia ho označovali za najslávnejšieho mága všetkých čias.
Narodil sa 24. marca 1874 v Budapešti ako štvrté zo siedmich detí v rodine rabína. K maďarskému pôvodu sa ale neskôr nehlásil, tvrdil, že pochádza z amerického Wisconsinu. Práve tam sa totiž jeho rodina vysťahovala z Uhorska, keď mal štyri roky.
Už v detstve Erika zlákala cirkusová kariéra. Najprv vystupoval ako artista na visutej hrazde, potom ho začali zaujímať kúzelnícke triky s kartami, napokon sa ale čoraz viac začal orientovať na iné podoby eskamotáže. Veľa čítal o kúskoch slávneho francúzskeho kúzelníka Jeana Eugèna Roberta-Houdina (1805 - 1871), ktorým sa nechal inšpirovať nielen pri svojich prvotných produkciách, ale zmenil si podľa neho aj meno. V šestnástich sa tak z Erika Weisza stal Harry Houdini.
So svojím programom cestoval po Spojených štátoch a ľudia sa na jeho predstavenia priam hrnuli. Nielen zo zvedavosti, verili totiž, že tam môžu dôjsť k peniazom. Houdini sa totiž vždy nechal niekým z publika spútať a dotyčnému sľúbil 100 dolárov, ak sa mu nepodarí vyslobodiť. Nie je známy ani jeden prípad, že by odmenu napokon musel vyplatiť.
Eskamotéra a eskapológa, ktorý si postupne získaval čoraz väčšiu slávu zakrátko poznali doslova všade od New Yorku po San Francisco. V jednom z kabaretov, kde vystupoval, sa zoznámil s varietnou speváčkou a tanečnicou Beatrice Raymondovou, s ktorou sa ako dvadsaťročný aj oženil. Bess, ako jej celý život hovoril, sa stala nielen jeho celoživotnou partnerkou, ale tiež javiskovou asistentkou.
V roku 1900 zamieril Houdini prvýkrát do Európy, kde so svojím programom takisto zožal obrovský úspech. Javisko v uzavretom priestore kabaretu mu ale postupne prestávalo stačiť. Zviazaný reťazami a okovami sa dal napríklad vhodiť do rieky. Ľudia ani nedýchali, keď zmizol pod hladinou a neverili, že také niečo môže prežiť. Keď sa zakrátko vynoril s voľnými rukami i nohami a priplával na breh, ovácie nemali konca-kraja.
Dokázal sa tiež vyslobodiť zo zvieracej kazajky, uniknúť zo zamknutej drevenej truhlice či z väzenskej cely. V Rusku v roku 1903 zase predviedol únik z policajného voza, akým transportovali trestancov na Sibír. Zatvorili ho tam spútaného a nahého, napriek tomu sa však po 28 minútach dostal von.
Houdiniho popularita prudko rástla, a keď sa po päťročnom európskom turné vrátil do USA, čakali ho tam už stovky ponúk na vystupovanie. Americká tlač totiž o jeho úspechoch na starom kontinente často a podrobne informovala.
Pri pohľade na jeho čoraz šialenejšie kúsky ľudia nechápali, ako je také niečo vôbec možné.
Boli za tým dlhé hodiny a dni tréningu, počas ktorých Houdini nielen vymýšľal a zdokonaľoval svoje triky, ale tiež sa udržiaval vo fyzickej i psychickej kondícii. Aby sa napríklad naučil vydržať čo najdlhšie pod vodou, dal si doma postaviť obrovskú vaňu, v ktorej sa potápal a zvyšoval si kapacitu pľúc.
Dlho trénoval aj spôsob, ako uniknúť zo zvieracej kazajky. Naučil sa dokonca takpovediac posúvať svoje kosti a ohýbať telo tak, aby sa mu po kúskoch podarilo uvoľniť jej zovretie a mohol pomaly pokračovať až do úplného vyslobodenia. Bol to jeden z jeho najslávnejších kúskov, ktorý pre väčšiu atraktivitu predvádzal aj vo vzduchu, zavesený dolu hlavou zo žeriava. Zo zvieracej kazajky sa dokázal vyslobodiť za približne dva a pol minúty!
Divákov často vyzýval, aby mu navrhli, odkiaľ sa má dostať von. A tak sa dával zatvárať do nitovaných železných kotlov, hrubých poštových vriec, unikal z kanvy na mlieko či zo suda naplneného pivom.
Jedinečným číslom bol únik z takzvaného čínskeho mučiaceho zariadenia. Išlo o nádrž naplnenú vodou, do ktorej spútaného Houdiniho zaveseného za nohy spustili dolu hlavou. Predná stena nádrže bola zo skla, aby publikum videlo, čo robí, a vnútri boli ponorené mreže, ktoré mu mali pokus skomplikovať. Iluzionista sa aj z tejto situácie dokázal dostať.
V roku 1912 zdokonalil aj svoje populárne vystúpenie, v rámci ktorého sa dával spútaný hodiť do rieky. Predviedol ho v New Yorku, keď sa na brehu nechal spútať, zatvoriť do drevenej debny a tú, zaťaženú ešte 90 kilami olova, ponorili do East River. Houdini po 57 sekundách vyplával a keď debnu vytiahli z vody, zistili, že je neporušená a putá, ktoré mal predtým na rukách a nohách, sú v nej.
Ľudí na jeho vystúpenia priťahovala zvedavosť, či sa pokus podarí, jemu samému však neraz išlo doslova o život. Namále mal napríklad v roku 1915. Rozhodol sa totiž, že sa dá zaživa a bez rakvy pochovať a dostane sa z toho. V kalifornskej Santa Ane si ľahol do takmer dva metre hlbokej jamy a zahádzali ho zeminou. Ako sa však hrabal von, hlina sa mu dostala do úst a začal sa dusiť. Z hrobu sa s vypätím všetkým síl síce vyhrabal, vzápätí však omdlel. Vytiahnuť ho museli asistenti a ratovať lekári.
V roku 1926 začal 52-ročný Houdini pripravovať vrcholné číslo svojej kariéry. Chcel sa opäť dať zaživa pochovať, tentoraz by však bol zatvorený v zamknutej bronzovej schránke, v ktorej by navyše ležal spútaný vo zvieracej kazajke. Chcel dokázať, že aj z tohto zajatia unikne. Vystúpenie plánoval uviesť v nasledujúcom roku. Popri jeho nácviku cestoval po Spojených štátoch a Kanade so svojim starším programom.
Krátko po tom, ako sa 22. októbra 1926 skončilo jeho vystúpenie v montrealskom divadle Princess, navštívili Houdiniho v šatni traja mladí muži, ktorí sa predstavili ako študenti miestnej univerzity Gordon Whitehead, Jack Price a Sam Smilowitz. Ťažko povedať či išlo o provokáciu, alebo naozaj iba o zvedavosť spojenú s nedôverou. Povedali, že mu neveria a myslia si, že v rámci svojich vystúpení podvádza. Narážali na číslo, pri ktorom Houdini vyhlasoval, že vydrží akýkoľvek silný úder, ktorý dostane od pása nahor a vyzýval ľudí, aby ho niekto udrel. K tomu aj dochádzalo, ale mladíci boli presvedčení, že iluzionista sa vždy s niekým z publika vopred dohodne, a preto zakaždým úder vydrží. Houdini namietal, že to tak nie je a keď sa o tom chcú presvedčiť, môžu ho vyskúšať. Nebolo mu síce v posledných dňoch práve najlepšie, občas ho bolelo brucho, no hrdosť a najmä jeho reputácia mu nedovolili odmietnuť. Gordon Whitehead teda k nemu pristúpil a z celej sily ho niekoľkokrát udrel do brucha. Houdini „skúšku“ vydržal, mladíci sa mu ospravedlnili, poďakovali a odišli.
V ten večer slávny iluzionista nemohol zaspať. Cítil čoraz silnejšie bolesti brucha, ktoré neustupovali ani ďalšie dni. Napriek tomu absolvoval ďalšie vystúpenia. Posledné bolo 24. októbra 1926 v Detroite a Houdini ho dokončil len s maximálnym sebazaprením. Krátko po ňom odpadol. Odviezli ho do nemocnice, kde lekári zistili, že má silný zápal pobrušnice a prasknuté slepé črevo a okamžite ho operovali. Jeho stav sa napriek tomu zhoršoval a 31. októbra 1926 krátko popoludní 52- ročný Harry Houdini zomrel.
Správa o smrti jednej z najväčších hviezd šoubiznisu verejnosť šokovala. Objavili sa špekulácie, či práve údery, ktoré Houdinimu uštedril v šatni Whitehead, neboli napokon príčinou úmrtia, lekári to však popreli. Iluzionista podľa nich už predtým trpel zápalom pobrušnice a buď o ňom nevedel, alebo bolesti, ktoré určite mal, podceňoval. A práve to bola osudná chyba, ktorej sa dopustil. Zapálené slepé črevo by mu vraj totiž skôr či neskôr tiež prasklo, zhodou okolností sa to však stalo niekoľko hodín po udalosti v šatni. No a keďže nevyhľadal hneď lekársku pomoc, jeho stav sa skomplikoval.
Z Detroitu do New Yorku, kde ho pochovali, previezli napokon Houdiniho pozostatky v bronzovej schránke. V tej, v ktorej sa chcel dať pri svojom vrcholnom čísle v roku 1927 zaživa pochovať...