Skutočný TGM: Ako sa zo syna slovenského kočiša a nemeckej slúžky stal zakladateľ štátu

Akým spôsobom Tomáš Garrigue Masaryk rokoval s oponentmi? Nesprával sa ako monarcha? Kto mu stál v ceste? Bola úcta k nemu vždy bezhraničná? Čím si vydobyl prestíž a prečo sa tak rád odlišoval? A aký vlastne bol? Aj na tieto otázky odpovedá historik a spisovateľ FRANTIŠEK EMMERT (44), ktorý napísal o TGM, ktorý bol štyrikrát za sebou zvolený za prezidenta a na Pražskom hrade úradoval dlhých 17 rokov, svoju poslednú knihu.

„Žil som dosiaľ čo najviac v súkromí, ale teraz som sa musel zmieriť s tými strážami dole, s parádami, s recepciami so všetkou reprezentáciou; čo robiť, hovorím niekedy, to patrí ku kšeftu.“ To povedal Masaryk Karlovi Čapkovi. Nebol tak trochu český kráľ?

Bol presvedčený, že je bytostný republikán. Ale ľudia určite videli v jeho vystupovaní  a rokovaní stopy monarchie. Napríklad vychádzky na koni, na ktorom sa naučil jazdiť až v hodne pokročilom veku, niekedy v sedemdesiatich, keď už bol prezidentom. Pritom bol nevojak. Budoval zámok v Lánoch, prijímal tam aj zahraničné návštevy a počínal si, ako by prakticky išlo o jeho vlastné rodinné sídlo. Navyše oficiálne sídlil na Pražskom hrade ako pred ním množstvo českých kráľov.

Prejavilo sa to nejako aj v jeho názoroch?

To by som nepovedal. Úplne zo začiatku sa navyše snažil vystupovať ako človek, ktorý sa proti monarchii vymedzuje. Keď konečne prišiel 21. decembra 1918 do Prahy (v čase svojho zvolenia 14. novembra bol stále ešte v Spojených štátoch, pozn. red.), nechali mu z Viedne priviezť cisársky koč, v ktorom mal podľa plánu prejsť ulicami Prahy. Rozčúlil sa a odmietol do koča nastúpiť. Nechcel ničím pripomínať vtedy zavrhnutý cisársky systém a sadol si radšej do auta.

Ale on aj pôsobil majestátne a odmerane.

Chcel určite nadviazať na starú českú tradíciu a ukázať, že je ako prezident hlavou štátu namiesto kráľa. Ľudia si totiž priali, aby v čele štátu stála silná osobnosť, ktorá bude trochu aj predmetom uctievania. Často nekritického. On vlastne len odpovedal na dopyt verejnosti, ktorá mu prejavovala úctu rovnako, ako bola zvyknutá prejavovať úctu mocnárovi. Budovy, štadióny, ulice a ďalšie projekty sa po ňom pomenúvali už za jeho života. Dokonca sa mu stavali sochy. Dnes máte úradujúceho prezidenta síce tiež vyobrazeného na známke, ale u Masaryka to bol väčší kult.

Prezidentský sľub skladal v Rudolfíne dokonca pod vlastnou sochou. Nemôže tomu aj silná osobnosť podľahnúť?

Do určitej miery tomu asi podľahne každý... Určite sa nedá povedať, že by to Masaryk odmietal. Nepríjemné mu to v každom prípade nebolo.

On aj na všetkých fotkách pôsobí mimoriadne dôstojne. Strážil si svoj obraz?

Veľmi. Na svoj vzhľad dbal od mladosti. Jeho imidž sa vždy veľmi odlišoval od toho, čo bolo u nás obvyklé. Celkom odlišný štýl si osvojil už ako študent vo Viedni. Odvtedy sa obliekal podľa viedenskej módy, nosil briadku a cviker. Vo Viedni bol tento štýl celkom obvyklý, v Prahe nie. Vyzeral potom stále rovnako, len časom mu ubúdalo vlasov. A zostal vždy štíhly, na čo si tiež dával pozor.

Dočítajte článok teraz len za 1 cent