Ako sa o prezidentské kreslo bojovalo v Československu: O škandály aj frašky sa starali najmä komunisti

Mená August Naegle, Alois Muna, Antonín Janoušek či Václav Šturc dnes už asi väčšine ľudí nič nehovoria. Patrili mužom, ktorí sa v období prvej Československej republiky snažili zapísať do dejín a rozhodli sa to urobiť prostredníctvom prezidentských volieb. Šancu stať sa prvým mužom štátu prakticky nik z nich nemal, o to ale ani nešlo. Cieľ, s ktorým ich strany do volebného boja v parlamente posielali, sa vždy podarilo dosiahnuť.

„Naša kandidatúra na funkciu prezidenta republiky, vybudovanej na zásadách súkromného vlastníctva, je iba pomôckou mimoparlamentného triedneho boja,“ priznávali napríklad ešte pred voľbou hlavy štátu v máji 1934 vo svojom Rudom práve komunisti. Iróniou osudu sa ich vtedajší truckandidát o niekoľko rokov neskôr, keď uchopili moc v štáte, prezidentom skutočne stal.

To už bolo síce v dobe, ktorá v žiadnych voľbách protikandidátov nepoznala, pri výbere hlavy štátu ale k prekvapeniam napriek tomu dochádzalo.

Žiadne drvivé víťazstvá

Bol ikonou, ba priam zosobnením prvej republiky, štyrikrát ho parlament zvolil za hlavu štátu a v tomto úrade napokon strávil 17 rokov – najviac zo všetkých československých prezidentov. Vo svetle týchto skutočností by sa mohlo zdať, že voľby Tomáša Garrigua Masaryka za prvého muža štátu prebiehali hladko. Omyl. Bezproblémová bola iba prvá, to však nebola voľba v pravom zmysle slova. Poslanci Národného zhromaždenia ho v novembri 1918 v neprítomnosti posadili do prezidentského kresla takzvanou aklamáciou, čiže hromadným prejavom súhlasu.

 „Nebol som pripravený na to, že sa stanem prezidentom. Denne som sa musel učiť niečo nové. To nie je maličkosť, byť prvým prezidentom v novom štáte, ktorý nemá svoje tradície vládnutia a reprezentácie a videl som chyby, ktoré som robil,“ citoval neskôr prvého prezidenta v knihe Hovory s TGM spisovateľ Karel Čapek.

Tomáš Garrigue Masaryk bol prvým, najviac ráz zvoleným i najdlhšie úradujúcim československým prezidentom.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Keď sa Masaryk ako prezidentský kandidát postavil druhý raz (reálne prvýkrát) pred členov parlamentu a senátu v máji 1920, už ho nečakali iba ovácie. Stáli proti nemu traja súperi – boľševickí radikáli Alois Muna a Antonín Janoušek a nemecký nacionálny politik August Naegle. Voľbu sprevádzala aj búrlivá atmosféra, najmä zástupcovia nemeckých strán neustále protestovali, že nerozumejú a predsedajúci má hovoriť v ich jazyku a nemá im komoliť mená. „Volám sa Hans, nie Jan!“ kričal poslanec Knirsch a rovnako reagovali aj ostatní. Pri vyhlasovaní výsledkov napokon opustili sálu, kričiac „Nemeckí kolonisti na protest odchádzajú!“.

Dočítajte článok teraz len za 1 cent