Stalinova pomsta za údajnú kolaboráciu: Do odľahlých pustatín deportoval celé národy

Takmer pol milióna Čečencov a Ingušov nechal vo februári 1944 komunistický diktátor Josif Stalin deportovať z Kaukazu do oblasti severného Kazachstanu, Kirgizska a západnej Sibíri. Bola to odplata za údajnú kolaboráciu s nemeckými okupantmi. Blízky Stalinov spolupracovník Ivan Serov vtedy označil vysídlenie za „spravodlivú odplatu za vlastizradu a udavačstvo“.

V rámci týchto deportácií prišlo o život približne 150-tisíc ľudí, pričom viac než 60-tisíc z nich neprežilo cestu, ďalší zahynuli po príchode do kazašských stepí či na Sibír. Tí, čo prežili, sa mohli domov vrátiť až v rokoch 1956 až 1957, teda po Stalinovej smrti.

Operácia s názvom Šošovica sa začala 23. februára 1944. Príslušníci jednotiek NKVD (podľa záznamov sa akcie zúčastnilo približne 19-tisíc dôstojníkov a 100-tisíc vojakov, ktorí sa do oblasti presunuli pod zámienkou opravy poškodených ciest a mostov) postupovali systematicky od domu k domu a vyháňali prekvapených ľudí do pripravených nákladných áut. Na zbalenie najnutnejších vecí mali len pár minút.

Ak narazili na odpor, mali vojaci príkaz strieľať. Mnohí ľudia tak boli popravení ešte pred samotným transportom. Likvidovať priamo na mieste mali príslušníci NKVD na základe rozkazu Lavrentija Beriju aj všetkých „netransportovateľných“ obyvateľov miest a dedín. Do tejto skupiny patrili najmä starí a chorí ľudia.

Na tento násilný masový transfer, ktorý prebiehal až do 13. marca 1944, využila sovietska moc 180 špeciálnych vlakov s takzvanými dobytčími vagónmi. Cesta do strednej Ázie im trvala takmer mesiac, pričom vlaky zastavovali minimálne. V zamknutých vagónoch boli katastrofálne podmienky, šírili sa tam infekcie a ľudia zomierali na následky chorôb a hladu.

Na násilný masový transfer využila sovietska moc 180 špeciálnych vlakov s dobytčími vagónmi, cesta do strednej Ázie nimi trvala takmer mesiac
Zdroj: Twitter

​O nič lepšie podmienky nečakali deportovaných ani po príchode na miesta, ktoré sa mali stať ich novým domovom. Miestne orgány pre nich pripravili zásoby len na niekoľko týždňov. Potravinové dávky tak boli stanovené len na 116 gramov múky a 56 gramov obilnín na osobu denne, čo bolo menej, než dostávali väzni v nacistických koncentračných táboroch.

Šéf NKVD Lavrentij Berija napokon v júli 1944 hlásil Stalinovi, že z oblasti Čečensko-ingušskej autonómnej republiky bolo deportovaných celkovo 496 460 obyvateľov.

Čečenci a Inguši pritom neboli jediní, koho v polovici minulého storočia postihol na území vtedajšieho Sovietskeho zväzu podobný osud. Do tridsiatich oblastí v pustých končinách Kazachstanu, Uzbekistanu a Tadžikistanu boli postupne za neľudských podmienok deportované aj státisíce príslušníkov ďalších pre Stalina „nepohodlných“ národov.

Smutné prvenstvo patrí Kurdom, obývajúcim do roku 1937 citlivú pohraničnú oblasť medzi Arménskom a Azerbajdžanom. Poslednú masovú deportáciu zažili ešte počas Stalinovej vlády Gréci, vysídlení v roku 1949 z čiernomorského pobrežia.

V rokoch 1956 až 1957 Stalinov nástupca Nikita Chruščov povolil Balkarom, Čečencom, Ingušom a Karačajevcom návrat na Kaukaz a obnovenie národných autonómií. Predtým deportované národy sa napokon na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia dočkali oficiálnej rehabilitácie.