Kolektivizácia zmenila spôsob hospodárenia. Kto sa proti nej postavil, prišiel zväčša o všetko

Keď krátko po nástupe komunistov k moci na jar 1948 prijalo Ústavodarné národné zhromaždenie Československa niekoľko zákonov týkajúcich sa poľnohospodárstva, v podstate sa tým začala jeho kolektivizácia. Tá neskôr prerástla do násilnej akcie komunistickej moci, ktorá od základov zmenila hospodárenie na dedinách a postihla státisíce ľudí.

Niekedy sa uvádza, že násilná kolektivizácia vidieka sa začala schválením zákona o jednotných roľníckych družstvách (JRD), ktorý poslanci prijali 23. februára 1949. Na základe tohto zákona malo v každej obci vzniknúť JRD, ktoré malo nahradiť všetky dovtedajšie typy družstiev, s výnimkou spotrebných, remeselníckych, živnostenských a bytových.

Hlavným cieľom komunistami pripraveného zákona bolo urobiť zo slobodných roľníkov ovládateľných zamestnancov, najmä tým, že sa im odoberie pôda a stroje. To sa im napokon v troch fázach násilne presadenej kolektivizácie aj postupne podarilo. Z roľníka sa stal námezdný a najlacnejší robotník v štáte, ktorý na pozemku vloženom do družstva stratil všetky práva.

Ako sa píše v knihe Hospodárske a sociálne dejiny Československa 1918–1992 od českého historika Václava Průchu, členom jednotného roľníckeho družstva sa mohol stať „dobrovoľne každý pracujúci roľník“ alebo osoba, ktorá by „svojou účasťou akokoľvek mohla prispieť k chodu budúceho družstva“.

Roľníkov na vstup do JRD presviedčali na agitačných schôdzach komunistami vyškolení ideologickí inštruktori.
Zdroj: ustrcr.cz

​Dobrovoľne do nich napokon vstupovali prevažne iba nemajetní bezzemkovia a drobní domkári. Podľa stanov sa členmi JRD mohli stať aj veľkí a bohatí roľníci – takzvaní kulaci – za predpokladu, že nebudú vo vedení družstva. Komunisti to najprv považovali za možný spôsob ich „prevýchovy“, vidiac však ich nezáujem o spoločné hospodárenie, už zakrátko ich začali v rámci mohutnej propagandy označovať za „rozvracačov JRD“.

Bohatým sedliakom bola v atmosfére politického zastrašovania konfiškovaná a vyvlastňovaná pôda, domáce zvieratá, strojový park aj nehnuteľný majetok. Mnohí z nich prišli o všetko vrátane slobody. Čiastočnú nápravu majetkových krívd priniesli až ponovembrové reštitúcie, viaceré neprávosti však zostali dodnes neodčinené. Dopady morálnych aj materiálnych škôd, straty vzťahu k pôde a celkového rozvratu vidieka sú viditeľné dodnes.

Zákony prijaté ešte v marci 1948, predovšetkým ten o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde), pritom pôvodne väčšina roľníkov vítala. Do rúk bezzemkov, maloroľníkov a štátu sa dostali viac než štyri milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy. Nastupujúca komunistická garnitúra tak získala uznanie a podporu časti drobných a stredných roľníkov, ktorým sa pozdávala aj likvidácia statkárov a cirkevného vlastníctva pôdy.

Rozorávanie medzí v období kolektivizácie.

​Ideu kolektivizácie odpozerali československí komunisti u svojich súdruhov v Sovietskom zväze, kde ju, aj so všetkými tragickými dôsledkami vrátane vraždenia a hladomorov, uskutočnili prevažne v rokoch 1928 až 1937. Aj v Československu dostala zakrátko, kvôli snahe zlomiť odpor sedliakov, svoju násilnú formu.

Prvý rok po vyhlásení zákona o JRD prebiehalo združstevňovanie pozvoľna, aj keď už 1. apríla 1949 vyšli medzi roľníkov propagandisti, ktorí presviedčali sedliakov k vstupu do družstiev. V roku 1949 existovali iba necelé tri desiatky jednotných roľníckych družstiev na siedmich tisícoch hektároch pôdy.

S nezáujmom gazdov sa komunistické orgány rozhodli bojovať po svojom – nevyberavým nátlakom. Na konci najvýraznejšej kolektivizačnej etapy v roku 1953 už existovalo približne 6 500 JRD, ktoré spravovali viac než dva milióny hektárov poľnohospodárskej pôdy. Totalitná moc používala pri nábore do družstiev celý rad donucovacích prostriedkov.

Dobový propagandistický leták vyzdvihujúci spoločné hospodárenie v jednotných roľníckych družstvách. Samozrejme, nesmel na ňom chýbať kulak, ktorý škodil.
Zdroj: archív

​Súkromne hospodáriacim roľníkom štát napríklad predpisoval vysoké povinné dodávky obilia, mäsa a ďalších produktov. Za ich nesplnenie im hrozilo zabavenie zásob, nútené výmlaty, peňažné tresty aj väzenie. Najväčším vlastníkom režim pôdu skonfiškoval.

Ďalším z opatrení bola centrálne riadená Akcia K (K podľa slova kulak), realizovaná na základe tajnej smernice číslo 27 od novembra 1951. Rodinným príslušníkom takzvaných „dedinských boháčov“, ktorí boli odsúdení, určovala nové pracovné miesto a nové miesto pobytu „mimo obvodu doterajšieho bydliska“. Za rodinného príslušníka bol pritom považovaný každý, kto žil s takýmto sedliakom v čase začatia trestného stíhania v spoločnej domácnosti. Vysťahovať sa museli spravidla do troch dní po vynesení rozsudku nad obžalovaným „dedinským boháčom“. „Mimo obvodu doterajšieho bydliska“ v preklade znamenalo, že títo ľudia boli vysťahovaní do pohraničia, kde museli pracovať ako robotníci v štátnych majetkoch.

Zlomiť odpor sedliakov sa režim snažil aj provokáciami Štátnej bezpečnosti a následnými zinscenovanými procesmi, ktorých výsledkom boli mnohoročné tresty nútených prác a aj tresty smrti.

Súkromne hospodáriacim roľníkom štát predpisoval vysoké povinné dodávky obilia, mäsa a ďalších produktov. Za ich nesplnenie im hrozil trest.
Zdroj: ustrcr.cz

​Násilná etapa kolektivizácie sa napokon skončila v roku 1953, zrejme po zásahu Moskvy. V tomto období došlo aj k masívnemu odlivu ľudí z družstiev. Prezident Antonín Zápotocký totiž v auguste 1953 v prejave pri otvorení Klíčovskej priehrady ostro skritizoval nedostatky v poľnohospodárstve a vyhlásil, že nikto nebude nikomu brániť v opustení JRD. V nasledujúcom období došlo k rozpadu niekoľkých desiatok družstiev, ktoré opustilo dohromady približne 70-tisíc roľníkov.

Vedenie komunistickej strany a štátu reagovalo na situáciu viacerými opatreniami, pričom niektoré sa týkali aj súkromne hospodáriacich roľníkov. Tým boli napríklad znížené normy dodávok a zvýšené výkupné ceny poľnohospodárskych produktov. V polovici roka 1953 bola pozastavená aj Akcia K.

Definitívne ale odliv ľudí z družstiev zastavila až druhá etapa kolektivizácie z rokov 1955 až 1958, v ktorej komunisti okrem nátlakových metód (znovu sa napríklad rozbehla kampaň proti kulakom) prišli aj so snahou naozaj zlepšiť situáciu družstevníkov. Na jej konci existovali družstvá vo viac než 80 percentách obcí a hospodárili na 84 percentách celkovej výmery poľnohospodárskej pôdy.

Dedinskí boháči, označovaní kulaci, boli v období kolektivizácie najčastejším terčom propagandy.
Zdroj: archív