Mussolini podpísal Vatikánu suverenitu i stámiliónové finančné odškodnenie

Ešte pred dvoma storočiami zaberal pápežský štát nemalú časť Apeninského polostrova a mal približne tri milióny obyvateľov. Dnes má jeho nástupca, mestský štát Vatikán, asi tisíc občanov a necelého pol štvorcového kilometra, vďaka čomu je najmenším aj najmenej ľudnatým štátom sveta.

Najväčšiu časť územia stratil cirkevný štát v roku 1860 pri zjednocovaní Talianska, keď bol zredukovaný na Rím a okolie, a o desať rokov neskôr ho násilne začlenili do Talianskeho kráľovstva. Až po podpise takzvaných Lateránskych zmlúv pred 90 rokmi vznikol nezávislý štát Vatikán.

Predchodca miništátu, ktorý dnes leží uprostred Ríma, sa začal konštituovať už vo 4. storočí, keď pápeži získali na území vtedajšej Rímskej ríše rozsiahle pozemky a politický vplyv. V roku 755 dal panovník Franské ríše Pipin Krátky pápežovi Štefanovi II. rímsku oblasť a ravennský exarchát (správny obvod) a v roku 800 Karol Veľký vyhlásil územie za zvláštnu imunitnú oblasť Franskej ríše a pápeža za prvého ríšskeho biskupa.

Začiatkom 13. storočia zbavil pápež Inocent III. cirkevný štát podriadenosti voči Svätej rímskej ríši a vytýčil požiadavku zvrchovanosti nad svetskými panovníkmi. V 14. storočí bol pápežský štát pod silným vplyvom Francúzska. V rokoch 1309 až 1377 pápeži sídlili v Avignone, od roku 1378 sa však stal ich stálym sídlom opäť Rím. Viedlo to k cirkevnému rozkolu, takzvanej západnej schizme, počas ktorej stáli na čele cirkvi dvaja i traja pápeži naraz. Tento stav ukončil až kostnický koncil v roku 1415.

V 18. storočí zaberal cirkevný štát takmer celé stredné Taliansko, v roku 1798 bol však pod vplyvom francúzskej revolúcie na krátky čas zrušený. Obnovil ho v roku 1809 Napoleon Bonaparte, ktorý ho začlenil do svojej ríše, na Viedenskom kongrese v roku 1815 bol však pápežský štát reštaurovaný.

Pápežský štát v roku 1806.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Svetské panstvo pápežov bolo zlikvidované až v roku 1870, po zjednotení Talianska a pripojení Ríma ako hlavného mesta. O rok neskôr, taliansky parlament prijal zákon o zárukách pápežskej suverenity vo Vatikáne, v Lateráne a v Castel Gandolfo, schválil príspevok na krytie jeho výdajov a zaručil slobodu vykonávania cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu Ríma však pápeži zostali vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.

Tento stav, známy aj ako „rímska otázka“, trval takmer 60 rokov a nepriateľský vzťah medzi talianskym štátom a cirkvou sa podarilo znormalizovať až sériou dohôd, ktoré ich predstavitelia podpísali 11. februára 1929. Pápežom bol v tom čase Pius XI. a talianskym kráľom Viktor Emanuel III., ani jeden z nich však pod zmluvami podpísaný nie je.

Kardinál Pietro Gasparri a taliansky vodca Benito Mussolini počas podpisu Lateránskych zmlúv 11. februára 1929.
Zdroj: it.wikipedia.org

​Lateránske zmluvy, ako sa dohody označujú podľa miesta (Lateránskeho paláca pri Bazilike sv. Vavrinca), v kde k ich podpisu došlo, parafoval za cirkevný štát kardinál Pietro Gasparri a za Taliansko predseda vlády Benito Mussolini. Ten sa tak vyhol stretnutiu s pápežom, pred ktorým by musel pokľaknúť.

Pre obe strany boli zmluvy, ktorých prijatiu predchádzali dlhé rokovania, výhodné. Prvá, politická, riešila „rímsku otázku“ a jej prijatím sa Vatikán stal nezávislým štátom. Druhá zmluva riešila takzvaný konkordát, ktorým si katolícka cirkev zabezpečila v Taliansku dominantné postavenie. Posledná dohoda riešila finančné otázky a Taliansko sa v nej zaviazalo zaplatiť Vatikánu 750 miliónov lír v hotovosti a miliardu lír v cenných papieroch ako náhradu za územia, ktoré kedysi patrili pápežskému štátu a ako odškodné za stav vytvorený v roku 1870.

Deväťdesiat rokov po podpise spomínaných dokumentov tvorí Vatikánsky štát Apoštolský palác (rezidencia pápeža s 1 400 miestnosťami) so záhradami a priľahlými budovami, chrám sv. Petra (najmonumentálnejšia cirkevná stavba kresťanského sveta vystavaná nad hrobom svätého Petra) a Námestie sv. Petra. Exteritoriálny vatikánsky štatút majú aj ďalšie stavby na území Ríma (štyri baziliky a budova kolégia) a pápežovo letné sídlo v Castel Gandolfo (asi 20 kilometrov od Ríma).

Pápež Pius XI., počas pontifikátu ktorého sa Vatikán stal opäť suverénnym štátom.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vatikán je teokratickou monarchiou, na čele ktorej stojí pápež, ktorý je zároveň hlavou rímskokatolíckej cirkvi. Volený je doživotne kolégiom kardinálov, takzvaným konkláve. Najvyššími poradnými orgánmi pápeža v cirkevných záležitostiach sú cirkevné koncily, kolégium kardinálov a biskupská synoda.

Praktické riadenie Vatikánu a rímskokatolíckej cirkvi je v právomoci rímskej kúrie, zloženej zo štátneho sekretariátu, deviatich kongregácií na čele s prefektmi (de facto ministrami), troch tribunálov, jedenástich pápežských rád a niekoľkých komisií a výborov. Na bezpečnosť pápeža dozerá od roku 1506 Švajčiarska garda, ktorú tvorí 110 mužov a je tak jedným z najmenších oficiálnych vojenských útvarov na svete.

Vatikánsky mestský štát na mapke z roku 1929.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Vatikánska ekonomika je založená na turizme. Každoročne prichádzajú milióny pútnikov a turistov okrem iného obdivovať vatikánske paláce, múzeá, knižnicu a diela slávnych umelcov, najmä Michelangelovu fresku Posledný súd v Sixtínskej kaplnke.

Zdrojom príjmov Vatikánu sú tiež výnosy z odškodnenia z roku 1929 uloženého do akcií, zlata a valút, z prenájmu nehnuteľností, z vydávania poštových známok a mincí, z vlastného vydavateľstva, televízie, rozhlasovej stanice Rádio Vatikán a z novín. No a desiatky miliónov eur vyberie miništát každý rok v kostoloch po celom sveta v rámci zbierky Halier sv. Petra.