Nemecký historik o hláseniach Stasi zo Slovenska: Pre komunizmus to v Bratislave bolo veľmi nebezpečné

Prečo ste sa rozhodli skúmať práve dejiny nemeckých diplomatických vzťahov so Slovenskom?

Slovensko bolo pre Nemcov vždy veľmi dôležité z hospodárskych aj strategických dôvodov. Z histórie sa zachovali stovky až tisícky dokumentov, ktoré sú ukryté v archívoch a treba ich preskúmať.

Chystáte sa ich prebádať všetky?

To rozhodne nie, týchto zložiek je veľmi veľa. Všetky sa nedajú prezrieť. Musíte si stanoviť, čo je pre váš výskum dôležité. Napríklad my sme sa zaoberali vzťahmi Nemeckej demokratickej republiky so Slovenskom v 60. rokoch minulého storočia. Z fotosérie Štátnej bezpečnosti Stasi sme získali snímky budovy generálneho konzulátu. Jedna mladá slovenská študentka, ktorá s nami spolupracovala, pre nás zase urobila fotky budovy v Bratislave, kde v rokoch 1932 až 1938 sídlil konzulát Nemeckej ríše.

Na ktorej ulici to bolo?

Na vtedajšej Fochovej, dnešnej Medenej ulici. Aj na základe týchto snímok sme mohli lepšie pochopiť, v akých priestoroch sa všetky udalosti, o ktorých píšeme v našej knihe, odohrávali. Našou prioritou tak boli ľudia aj domy. Všeobecná politika už menej.

Prečo ste sa v knihe Dejiny nemecko-slovenskej diplomacie 1922 – 1993 nezaujímali o samotnú politiku?

Pretože o nemecko-slovenských politických vzťahoch už bolo publikovaných viacero kníh. Tu ide skôr o osobnosti a budovy, ale aj o formálne veci ako vyhlásenie vojnového stavu či vymenovanie diplomatov. Našou úlohou teda nebolo analyzovať politiku. Nevyhodnocovali sme politické procesy. Nie sme žiadni advokáti ani prokurátori, ani sme sa nesnažili suplovať ich prácu. Chceli sme len zobraziť ľudí a miesta, kde sa to všetko dialo.

Kde ste objavili najzaujímavejšie dokumenty?

Najunikátnejšie spisy sme objavili v Politickom archíve Spolkového ministerstva zahraničných vecí v Berlíne. Veľmi zaujímavé poznatky nám však poskytli aj podklady Stasi. Tie napríklad odhalili pohľad východonemeckých agentov na Sviečkovú manifestáciu, ktorá sa v Bratislave uskutočnila 25. marca 1988. Išlo o jednu z prvých protikomunistických demonštrácií, ktoré o rok a pol neskôr viedli k pádu režimu v bývalom Československu.

Čo sa v týchto zložkách nachádzalo?

Našli sme napríklad správu Stasi, ktorá sa zaoberala účastníkmi tejto demonštrácie. Agenti Štátnej bezpečnosti síce nerozumeli, čo ľudia, ktorí sa zhromaždili so sviečkami v rukách na Hviezdoslavovom námestí, kričia. Napísali však, že v Bratislave to je pre komunizmus veľmi nebezpečné. Je to veľmi napínavá správa o tom, ako celý tento vývoj vnímala Stasi.

A čo ďalšie obdobia?

V analytickom oddelení Politického archívu sme našli dokumenty najvyšších úradov, vrátane úradu ríšskeho kancelára, nacistickej NSDAP či Jednotnej socialistickej strany Nemecka. Tých sme však nečítali mnoho, pretože je toho príliš veľa. Išli sme za ohraničeným časovým úsekom a cielene sme hľadali dôležité veci. Stranícke vzťahy a záležitosti sú totiž extrémne nudné. Je mimoriadne namáhavé čítať ich.

Prečo je to také náročné?

Pretože je to stále to isté. Nie sú to žiadne holé fakty či jasné vyhlásenia. Dostali sme sa k zložkám, ktoré napísali diplomatickí predstavitelia. Často nezobrazovali realitu, ale stranícke sny. Jednoducho splietali hlúposti. Na druhej strane, zaujímavá bola napríklad kapitola o Pražskej jari. Pozoruhodné je, že ju v skutočnosti zaznamenal jeden Slovák. Mimochodom, o Pražskej jari boli v Nemeckej spolkovej republike aj v celej západnej Európe veľmi zaujímavé správy z roku 1968 vďaka západonemeckému zastúpeniu v Prahe. My sme dokázali vyhodnotiť len jednu úplne malú časť, pretože zložky k tomuto obdobiu sú zatiaľ ešte stále pod zámkom.

Vďaka čomu ste sa posúvali, keď mnohé dokumenty z obdobia Pražskej jari sú utajené?

Museli sme sa spoliehať na voľne dostupné informácie, napríklad na mnohé osobné materiály emigrantov. Je to veľmi zaujímavá oblasť, ktorá je dnes sotva prebádaná. Okrem Pražskej jari je to potom aj finálna fáza komunizmu. Našli sme, povedzme, správy konzulátu Nemeckej demokratickej republiky o vlne utečencov v roku 1989. Takže my považujeme túto knihu za úvod našej práce v tejto oblasti. Určite to nie jej koniec.

Na čo sa v ďalšej práci chcete zameriavať?

U nás na univerzite teraz skúmame pohraničné incidenty, počas ktorých Nemci prišli o život alebo mali ujmu na zdraví či majetku. K takýmto incidentom dochádzalo napríklad na hraniciach medzi Slovenskom a Rakúskom. Takže tento výskum pokračuje a bude trvať ešte dlho. Sme ešte stále len na začiatku.

Zaujímavé by bolo pozrieť sa napríklad to, ako tieto udalosti v tom čase hodnotila slovenská strana...

To určite áno. My sme zatiaľ prezerali iba nemecké dokumenty. Skumali sme veci, ktoré sme si cielene vytypovali v archíve. Samozrejme, malo by veľký význam ďalej pracovať napríklad tom, ako slovenská strana vnímala konzulát Nemeckej demokratickej republiky. Máme ohromujúce správy o slávnostiach, ktoré sa konali v bratislavskom hoteli Carlton. Práve ten radi využívali nemeckí diplomatickí a konzulárni zástupcovia pri organizovaní rôznych podujatí. Zaujímavé by nepochybne bolo aj to, ako Slováci vnímali fakt, že Nemecká demokratická republika v roku 1989 svoj generálny konzulát v Bratislave zatvorila.

Prečo k tomuto kroku došlo?

Bolo to v čase, keď úlohy generálnych konzulátov prevzali veľvyslanectvá. A východonemecká ambasáda pre Československo sa v tom čase nachádzala v Prahe. Viaceré zdroje vtedy tvrdili, že Slováci sa kvôli zatvoreniu konzulátu cítili oproti Čechom znevýhodnení, keďže Nemecká demokratická republika už v Bratislave nemala žiadne zastúpenie. Až po prijatí nového zákona o československej federácii v októbri 1968 sa v roku 1969 východonemecký konzulát v Bratislave opätovne otvoril. Toto sme napríklad až dosiaľ nevedeli.

Čo s tým zvažujete urobiť?

Všetky tieto zložky musia byť teraz vyhodnotené. Chceme sa pozrieť na to, ako slovenská strana vnímala Nemcov, či pozitívne alebo negatívne. Radi by sme vedeli, ako Nemci celkovo vystupovali. Vyzerá to napríklad tak, že predstaviteľ Tretej ríše v Bratislave bol ako nacista príliš mäkký a povrchný. Pokúšal sa so Slovákmi spolupracovať. Jeho vlastný nadriadený Heinrich Himmler mu vyčítal, že je voči Slovákom príliš milý a mal by vystupovať tvrdšie. V získaných dokumentoch sú zaznamenané aj ďalšie osoby, ale o nich nevieme nič. Ako som povedal, osobné zložky už neexistujú. Je tam veľa oblastí, ktoré ešte treba preskúmať. Toto je ešte len úplne drobný začiatok.

Nájdeme vo vašej publikácii materiály aj z novšieho obdobia?

Samozrejme, áno. Kniha ponúka dosiaľ nepublikované dokumenty a fotografie, prevažne z Politického archívu Spolkového ministerstva zahraničných vecí v Berlíne. Jej súčasťou je unikátna fotografia zo skorých ranných hodín prvého januára 1993, keď na úrade vlády v Bratislave chargé d´affaires nemeckého veľvyslanectva Dieter Bricke odovzdal premiérovi Vladimírovi Mečiarovi do rúk verbálnu nótu o uznaní nezávislej Slovenskej republiky Nemeckom. V knihe je tiež samotná verbálna nóta veľvyslanectva aj list vtedajšieho nemeckého ministra zahraničných vecí Klausa Kinkela slovenskému partnerovi Milanovi Kňažkovi. Tieto dokumenty boli dosiaľ tajné, a teda ukryté očiam verejnosti.

Našli ste niečo zaujímavé i z rokov druhej svetovej vojny?

Pri skúmaní tohto obdobia sme objavili dokument, o ktorom sme sa domnievali, že padol za obeť vojne. Je to poverovací list Hansa Bernarda ako prvého nemeckého vyslanca na Slovensku. Dokument podpísal 20. júla 1939 vo svojom sídle v Berchtesgadene osobne Adolf Hitler a vtedajší nemecký minister zahraničných vecí
Joachim von Ribbentrop. Ďalším unikátom zverejneným v knihe je poverovací list prvého slovenského vyslanca v Berlíne Matúša Černáka. V Bratislave ho 12. apríla 1939 podpísal slovenský prezident Jozef Tiso spolu s ministrom zahraničných vecí Ferdinandom Ďurčanským.

Je ťažké naraziť na listiny takéhoto významu v archíve?

Nájsť takéto dokumenty extrémne ťažké. Tieto objavy sú skôr veľkou výnimkou. Nie je totiž samozrejmosťou,
že aj po toľkých rokoch zostanú dokumenty zachované. Politický archív Spolkového ministerstva zahraničných
vecí najmä počas vojny zaznamenal veľké straty, obzvlášť v oddelení protokolu. Takže toto sú prípady, ktoré by som nazval Modrým Mauríciom vo výskume diplomacie.

Čo je dôležité pri výskume urobiť?

Na to, aby sa podobné historické poklady podarilo v archívoch nájsť, je nevyhnutné mať nielen dobré kontakty,
ale aj obrovské skúsenosti. Najmä vtedy, ak ide o originály, ako to bolo aj v tomto prípade. Napríklad ja sa výskumu v archíve venujem už dve desaťročia. Dôležité tiež je to, aby ste v týchto výnimočných dokumentoch
dokázali čítať. My sme listiny napísané v slovenskom jazyku prefotili a nechali sme si ich preložiť. Potom sme ich prebádali. Pri výskume diplomacie sú to skutočné chuťovky.

Ktoré obdobie vás zaujalo pri práci najviac?

Zaujímavé boli všetky obdobia, na ktorých sme pracovali. Mňa osobne však asi najviac zaujímali správy o poslednej fáze Nemeckej demokratickej republiky. Pozoruhodné je to, že kým povedzme o období druhej svetovej vojny dnes už máme pomerne veľa poznatkov, v prípade vzťahov s Nemeckou demokratickou republikou to neplatí. Východonemecké ministerstvo zahraničných vecí totiž zničilo veľmi veľa zložiek. Skartované boli všetky osobné zložky založené pred rokom 1979. Takže o generálnych konzuloch Nemeckej demokratickej republiky v Bratislave z 50. či 60. rokov minulého storočia nemáme prakticky žiadne informácie.

Z čoho ste potom čerpali informácie?

Fragmenty údajov sa dali vypátrať jedine v prípade, ak títo konzuli boli zároveň vysokopostavenými funkcionármi Jednotnej socialistickej strany Nemecka. Takíto konzuli majú vlastné stranícke zložky s hodnoteniami. Píše sa v nich, či je to dobrý súdruh, prípadne či má nejaké nedostatky. Dozvieme sa z nich napríklad, či priveľa pije alebo má iné neduhy. Takto sme našli jedného vtedajšieho konzula, a to len vďaka tomu, že zároveň bol straníckym
funkcionárom.

O koho ide?

O Kurta Schneidewinda, ktorý prišiel do Bratislavy deviateho marca 1959. V socialistickej strane zastával viaceré významné funkcie. Osobné zložky tohto konzula ako diplomata sú však nenávratne preč. Neexistujú ani žiadne kópie. Ak sa aj niektoré dokumenty v archívoch zachovali, tak sú také znehodnotené, že sa nedajú čítať. Z tohto dôvodu dokonca nevieme ani to, ako sa volal posledný východonemecký generálny konzul. Žiaľ, nemáme žiadne dokumenty o tom, ako bol rozpustený konzulát Nemeckej demokratickej republiky v Bratislave. To nám dosť výrazne chýba, rovnako ako emigrácia po roku 1968. Tá je pod zámkom.