„Ak existuje niekto, kto by dokázal písať o federálnych väzniciach, určite to bol on,“ vyhlásil pri príležitosti vydania knihy Pohľad do diaľky jej nakladateľ J. E. Cornwell. Zložil tak svojrázny hold jej autorovi, ktorý za mrežami strávil viac než päťdesiat rokov a bol nielen dobrým pozorovateľom, ale predovšetkým protagonistom všetkého, čo väzenské prostredie obsahovalo.
Pre popis a reflexiu väzenského života bol ideálnym autorom. Podieľal sa na trestaneckých rituáloch, bol obávaným násilníkom, ktorý za mrežami ubližoval aj vraždil, mal skúsenosti s väzenským sexom. Popisuje vzostup i pád reformátorského prístupu k väzenstvu, aj to, ako sex prispieva k deštrukcii charakteru trestancov a k čomu vedú bezútešné podmienky absencie pozitívnej perspektívy.
„Pre sadistické osoby je beznádej pozvánkou ku krutosti,“ napísal vo svojej knihe Robert Stroud.
Jeho postrehy sú veľmi výstižné. Napokon, okrem toho, že bol psychopatický násilník, bol veľmi inteligentný, mal IQ 134. Jeho postrehy boli také priliehavé a predovšetkým adresné a presvedčivé, že kniha mohla vyjsť až päťdesiat rokov po jeho smrti. Dovtedy federálne úrady nechceli, aby sa jeho svedectvo a kritika dostali na verejnosť.
Koniec koncov, jeho advokátovi trvalo 21 rokov, kým rukopis diela získal. Vydavateľstvá ho potom nechceli spracovať, pretože sa báli žalôb zo strany dozorcov, ktorých brutality Stroud popisoval.
Dvetisícstranový spis však nebol jediným dielom, ktoré počas svojho života za mrežami napísal.
Pasák, ktorý sa stal vrahom
Narodil sa v roku 1890 a šťastné detstvo ho minulo, rodina bola napriek matkinej snahe poznamenaná alkoholizmom a násilím otca. Malý Robert preto v trinástich uteká z domu. Pretĺka sa ako sa dá, až v roku 1908 prichádza na Aljašku. Zoznamuje sa s o osemnásť rokov staršou prostitútkou a tanečnicou Kitty a stáva sa jej druhom a pasákom. Chvíľu sa zdá, že mu osud dožičí sľubnejšie karty. Mesto Juneau, kde sa usadzujú, je v rozpuku a zdá sa, že ponúka množstvo príležitostí.
Lenže potom prichádza 19. január 1909. Kým je Robert preč, miestny barman využije služby jeho priateľky, ale namiesto zaplatenia ju zmláti. Robert to po návrate nenechá len tak: dotyčného zbije do bezvedomia a bezvládne telo z bezprostrednej blízkosti zastrelí. Bola to poprava.
Potom sa udá na polícii, ale o jeho ďalšom živote je už rozhodnuté. Dostáva dvanásť rokov za mrežami. A tými sa mala jeho väzenská sága iba začať.
Dostáva sa do väzenia na McNail Islande a ako trestanec číslo 1853-M si osvojuje pravidlá a zákony tamojšieho polosveta. Vie, že musí poslúchať, inak by ho čakala bitka od dozorcov, ktorí nevynechali ani najmenšiu príležitosť, aby siahli po obušku.
Nádej v ňom udržiavajú listy od Kitty a od matky, postupne však zisťuje, že nemá budúcnosť. Stáva sa zatrpknutý, bezcitný. Vyrastie z neho jeden z najnásilnejších väzňov. Pobodal spoluväzňa, ktorý ho udal za krádež jedla v kuchyni. Zmlátil a skopal nemocničného sluhu, ktorý ho udal za to, že si od neho vyhrážkami vynucoval morfium. Pobodal iného spoluväzňa.
Súd mu za všetky útoky trest navýši a väzenská správa ho presunie do novovybudovaného väzenia s najvyšším stupňom stráženia Leavenworth Federal Penitentiary v Kansase. A tam v sebe Robert Stroud objaví niečo, čo mu jeho doterajšie vzdelanie, ktoré predstavovalo iba tri roky základnej školy, nedovoľovalo odhaliť. Zistil, že je veľmi chytrý. Viac než chytrý. A že ho baví premýšľať a študovať.
Teozof s nožom pod košeľou
V kansaskom väzení sa zapísal do niekoľkých korešpondenčných kurzov, od astronómie cez štrukturálne inžinierstvo až po fyzikálne vedy. Okrem toho študoval teozofiu, únik z väzenskej ničoty a stiesnenosti nachádzal v spiritualite. Akoby sa rodil nový človek, napísala publicistka Rachael Bellová.
Lenže osud si taký prerod neželal, obdaroval ho Brightovou chorobou, ochorením obličiek. Pobyt v nemocnici strávil v zajatí strachu, že ho choroba zabije skôr, než uvidí matku, a prepadol depresiám. Keď potom väzenie zakázalo návštevu jeho mladšiemu bratovi, stačilo k výbuchu agresivity len málo: posmešky a šikanovanie jedného z dozorcov.
Stroud dostal povraz a z cely smrti sledoval, ako sa preňho stavia šibenica. V poslednej chvíli mu však súd trest zmenil na doživotie. Zvyšok života mal pritom stráviť na samotke, v izolácii, čo Stroud pochopil ako šancu na nový život.
Dozorca Turner, ktorého praktiky vo väzňoch vyvolávali tak des a strach, ako aj nenávisť a zlosť, Stroudovi zariadil zrušenie akýchkoľvek návštev. Erupcia vypukla v jedálni, pred zrakmi všetkých väzňov.
Turner si so Stroudom vymenil niekoľko slov, iba sami pre seba, a potom sa dozorca pokúsil väzňa udrieť obuškom. Dvojica sa pred mlčiacou halou niekoľko sekúnd naťahovala, potom sa ale ukázalo, že Stroud je viac než pripravený. Spod košele vytiahol pätnásťcentimetrovú čepeľ a dozorcovi prebodol srdce. „Bol to psychopat. Zabil muža pred jedálňou plnou ľudí,“ skonštatoval vydavateľ Cornwell.
Vrabce a veda, ktorá dala väzenskému životu zmysel
Opäť študuje, tentoraz literárne písanie a kreslenie, opäť má výborné známky. Ale potom príde moment, ktorý mu skutočne zmení život.
Počas jednej zo svoji tridsaťminútových vonkajších vychádzok nájde na zemi tri malé zranené vrabce, ktorým búrka zhodila hniezdo. Vezme si ich do cely, postaví im vlastné hniezdo, stará sa o nich a lieči ich. Potom začne chovať kanáriky. To bol povolený koníček mnohých iných väzňov, lenže Stroud sa ho chopí nielen s láskou, ale aj s vedeckým zápalom. A s podnikateľským plánom, chcel chovať kanáriky na predaj a zo zárobku finančne podporovať svoju matku.
Tentokrát mu dal osud zelenú, do väznice totiž nastúpil nový riaditeľ, stúpenec reformného prístupu k väzňom, a Stroudovi drukoval. Dal mu k dispozícii klietky, krmivo, chemické preparáty, potreby na vedecký výskum. K väzenskému chovateľovi a bádateľovi vodil prehliadky. Jednak aby predviedol úspech pokrokových väzenských metód, a tiež aby dal Stroudovi šancu svojich operencov predávať. A ľudia ich kupovali, z chovu sa stával prosperujúci biznis, ktorého zárobky smerovali na podporu starej pani Stroudovej.
O peniaze však išlo až v poslednom rade. Vtáky väzňovi odsúdenému na doživotie predovšetkým vrátili stratený zmysel života a napĺňali aj jeho túžbu bádať a využívať svoju neobyčajnú inteligenciu.
Keď mu začali na jar roku 1927 kanáriky vymierať, s pomocou laboratória, ktoré mu vedenie ústavu povolilo, odhalil nielen príčinu (bola ňou hnisavá horúčka), ale vyvinul aj liek. V priebehu dvoch dní. A dokonca identifikoval tri druhy onej choroby. Bol to prvý objav svojho druhu.
Ale nebol to Stroudov posledný vedecký príspevok. Do vedeckého sveta sa zapísal aj pôsobivými štúdiami o patológii vtákov a hemoragickej infekcii krvi, obrovský rešpekt vo vedeckej i chovateľskej komunite mu vyniesla práca o liečbe kanárikov postihnutých chorobou podobnou týfusu a o príčine všeobecne rozšírenej infekcie kanárikov.
Za mrežami vyrástla z psychopata a vraha vedecká kapacita a ľudská bytosť milujúca zvieratá.
Desať minút na rozlúčku so svojou životnou láskou
A našiel aj spriaznenú dušu, bola ňou cenami ovenčená chovateľka kanárikov Della May Jonesová. Navštívila Strouda vo väzení a obaja nadšenci spolu začali podnikať. On vyvíjal a vyrábal lieky pre kanáriky, ona ich vonku predávala, a dokonca sa kvôli tomu presťahovala do Kansasu. Bol to opäť prosperujúci biznis, záujemcovia sa hrnuli z celých Spojených štátov a väčšina Stroudovho podielu išla jeho matke. Ale potom sa ozval Federálny väzenský úrad a zisky mu začal zabavovať.
Väzeň reagoval desiatkami protestných listov do rádií, novín, vládnym úradníkom, chovateľským organizáciám. Zdvihla sa vlna odporu, ľudia a chovatelia písali najmä kongresmanom, prezident dostal petíciu, pod ktorou bolo 50-tisíc podpisov. Vedenie väzníc muselo s trestancom vyjednávať: viac peňazí mu síce nenechalo, ale dalo mu novú priestrannejšiu celu.
Stroud sa potom venoval predovšetkým čisto vedeckej práci. Napísal rozsiahlu úvahu (mala 60-tisíc slov) nazvanú Choroby kanárikov, ktorú sa mu podarilo z väzenia prepašovať von a ktorú o desať rokov neskôr, v roku 1943, aktualizoval v spise Stroudov prehľad o chorobách kanárikov.
Lenže väzenský režim si s frenetickou vedeckou činnosťou prirodzene nerozumel. Nešlo iba o to, že jeho cela, v ktorej nechával vtáky voľne poletovať, si kvôli hygiene vyžadovala náročnú starostlivosť. Problém bol aj v tom, že väzeň transformovaný na vedca posielal a dostával obrovské množstvo korešpondencie a každý list musel byť cenzurovaný, kopírovaný, zakladaný, schvaľovaný. Vyžiadalo si to zamestnanie špeciálnej sekretárky.
Chceli sa ho zbaviť. Správa, že sa ho chystajú previezť do väzenia v Alcatraze, čo by pro jeho kanáriky i bádanie znamenalo koniec, sa dostala až k nemu.
Horúčkovo študoval právne predpisy, aby našiel spôsob, ako sa od operencov a výskumu nenechať odlúčiť. A prišiel na to. Pozabudnutý zákon hovoril, že ten, kto je ženatý v štáte Kansas, nemôže byť uväznený na území iného štátu, ak žije v Kansase aj jeho druh či družka. V chvate a tajne, v zastúpení, sa preto oženil. Áno, s Dellou May Jonesovou. Keď sa sprisahanecký protiťah odhalil, nehnevalo sa iba vedenie väznice. Rozhorčila sa aj jeho matka. Žiarlila a syna do konce svojho života odmietala navštíviť.
Dozorcovia na svoju šancu, ako sa Strouda zbaviť, museli čakať. Nakoniec im ju dal sám. Ukázalo sa, že vo svojom laboratóriu destiluje alkohol. Cesta do Alcatrazu bola voľná.
O transporte sa dozvedel na poslednú chvíľu, v skorých ranných hodinách 15. decembra 1942. Na rozlúčku s kanárikmi, ktorým zasvätil dlhé roky svojho života, dostal desať minút. Potom ho čakala cesta do obávanej ostrovnej väznice, ktorej drastický režim pripravoval väzňov nielen o zvyšky dôstojnosti, ale aj o rozum a príčetnosť.
Vyslobodenie priniesla až smrť
Stroud tam strávil šesť rokov „v diere“, na samotke v bloku D, ďalších jedenásť potom vážne chorý na nemocničnom oddelení. Väznica mu však dovolila čítať magazíny o vtákoch, písať si s chovateľmi a využívať tamojšiu skromnú knižnicu. Ustavične posielal žiadosti o predčasné prepustenie, argumentoval, že sa vo väzení nielen vzdelal, ale aj napravil, že nie je spoločensky nebezpečný, ale bolo to márne.
Neúspechom sa skončil aj jeho pokus o samovraždu, horkosť preto pretavil do písania. Jeho kniha Pohľad do diaľky: Dejiny väzenského systému Spojených štátov od koloniálnej epochy po založenie Väzenského úradu mala ambície osvetliť väzenskú realitu, reformátorské snahy aj neefektívnosť vedenia väzníc. Predchádzala jej jeho väzenská autobiografia. „Priznal sa“ v nej, okrem iného, aj k tomu, že je homosexuál.
V posledných rokoch ho choroby trápili čoraz viac. Predčasného prepustenia sa však nedočkal, spoza mreží ho 21. novembra 1963 vyslobodila až smrť.
Dlhý rukopis alcatrazská väznica po jeho smrti úzkostlivo strážila a odmietala vydať. Jeho právnikovi sa ho podarilo získať až po 21 rokoch rokoch. Prvá časť spisu vyšla až v roku 2014, keď sa konečne našiel vydavateľ. Usúdil totiž, že všetky osoby, ktoré v ňom vystupujú a ktoré by mohli podať žalobu, už zomreli.