O tom, ako bude vyzerať územie Československej republiky a kadiaľ povedú jej hranice, sa začiatkom roku 1919 rozhodovalo aj na východe. Demarkačná línia, ktorú stanovili dohodové mocnosti, bola na rieke Uh a územie na jej pravom brehu až po Užocký priesmyk bolo považované za slovenské.
Užhorod, ktorý jednotky 31. streleckého pluku československých legionárov pod vedením talianskeho plukovníka Luigiho Ciaffiho obsadili v nedeľu 12. januára 1919, sa v tom čase stal pohraničným mestom. Vojakov na Sobraneckej ulici vítal špalier obyvateľov a starosta Berzeviczy v príhovore vyjadril nádej na ukončenie ťaživých povojnových pomerov. Prestrelky medzi československými a maďarskými jednotkami však boli ešte nejaký čas takmer na dennom poriadku.
S cieľom konsolidovať verejný i hospodársky život sa v Užhorode o niekoľko týždňov ujal úradu župana na jeden rok Ladislav Moyš. Ako napísal vo svojich pamätiach, preberaniu mestského a županského úradu nechýbala istá dramatickosť. Jeho príhovor na radnici pri nástupe do funkcie v polovici februára 1919 prerušovali niekoľkí úradníci a zamestnanci, ktorí sa s novými pomermi nechceli zmieriť. „Vzbúrencov“ napokon vyhostili za demarkačnú čiaru, ale po naliehavej prosbe mešťanostu Berzeviczyho neskôr Ladislav Moyš súhlasil s ich návratom. Podmienkou bolo, že zložia sľub lojality československému štátu, čo v priebehu týždňa všetci až na jedného policajta aj urobili.
Keď sa v septembri 1919 na základe rozhodnutia Centrálnej ruskej národnej rady a v zmysle Saint-Germainskej mierovej zmluvy stala Podkarpatská Rus súčasťou Československej republiky, Užhorod bol určený ako jej administratívne centrum. Status hlavného mesta novej východnej časti krajiny získal definitívne po prijatí zákona o usporiadaní politickej správy v roku 1927.
Situácia v meste bola ešte aj na začiatku dvadsiatych rokov zložitá. Časť obyvateľov stále považovala zmenu štátoprávnych pomerov iba za dočasnú a počítala s pripojením územia k Maďarsku. Užhorod síce nevydal vlastné núdzové platidlá ako susedné mestá Berehovo, Mukačevo alebo Chust, ale československá koruna bola považovaná za neisté platidlo. V meste vládla bytová kríza a napríklad mnohí úradníci museli prespávať vo svojich úradoch.
Pomery sa však postupne stabilizovali, k čomu prispela jednak hospodárska konjunktúra v Československu, ale aj pôsobenie odborníkov z rôznych odvetví, ktorí prišli na Podkarpatskú Rus najmä z českých krajín.