Kambodžský režim Červených Kmérov sa do dejín zapísal krutosťami, ktorých sa dopúšťal na vlastných obyvateľoch. Ultrakomunistickému experimentu, ktorý mal Demokratickú Kampučiu premeniť na poľnohospodársky raj, podľahlo počas štyroch rokov ich vlády najmenej 1,7 milióna ľudí, čiže viac než štvrtina populácie krajiny. Ešte do roku 1994 boli Červení Kméri na čele rebríčka najvražednejších režimov sveta s ôsmimi percentami zabitých obyvateľov za rok.
Kambodža, ktorá patrila v šesťdesiatych rokoch minulého storočia k najlepšie prosperujúcim štátom regiónu sa počas štvorročnej vlády Červených Kmérov, prepadla o niekoľko desaťročí späť a spamätáva sa z toho dodnes.
Presadzovanie beztriednej agrárnej spoločnosti bez peňazí a technických vymožeností, bez vlády práva a osobnej slobody, bez rodinných vzťahov a individuálneho myslenia sa nezaobišlo bez teroru, ktorý sa dotkol každej rodiny.
O pád vražedného režimu vedeného Pol Potom sa napokon postarala vietnamská armáda, ktorá 7. januára 1979 obsadila kambodžskú metropolu Phnom Penh. Vietnamská vláda sa už ďalej odmietala prizerať na cezhraničné útoky ozbrojených skupín Červených Kmérov. Inváziu, ktorá sa začala v decembri 1978, korunoval rýchly úspech, zavŕšený dosadením bábkovej komunistickej vlády.
Aj po zvrhnutí však o sebe Červení Kméri, čiže stúpenci Komunistickej strany Kambodže, dávali vedieť. Uchýlili sa do pohoria Dangrek na kambodžsko-thajskej hranici, odkiaľ v priebehu celých osemdesiatych rokov viedli partizánsky boj proti miestnym vládam a Vietnamcom. Umožňovala im to podpora krajín ako Thajsko, Čína a USA, ktoré sa tak snažili vyčerpať prosovietsky orientovaný Vietnam.
Červení Kméri prežili aj koniec studenej vojny, keď mohli vďaka misii OSN zložiť zbrane a beztrestne sa zapojiť do pripravovaných volieb, čo mnohí z nich aj využili. V ich jednotkách v mladosti bojoval aj autokratický kambodžský premiér Hun Sen, ktorý v bojoch o Phnom Penh prišiel o oko a čiastočne ochrnul. Počas dlhodobého liečenia v nemocnici prehodnotil svoje názory, rozišiel sa s polpotovcami a v júni 1977 sa pripojil ku kambodžským provietnamským silám, ktoré na jar 1978 začali povstanie proti genocídnemu režimu.
Ideológiu režimu Červených Kmérov, ktorá bola šialenou zmesou maoizmu a nacionalismu, rozvinul Saloth Sar, prezývaný Pol Pot. Rodák z provincie Kompongthom venoval ozbrojenému boju v radoch komunistického hnutia prakticky celý život. Ako komunistický odbojár Viet Minhu (Ligy boja za nezávislosť Vietnamu) bojoval proti francúzskej nadvláde v Indočíne, po vyhlásení nezávislej Kambodže v roku 1954 pôsobil v prenasledovanom podzemnom hnutí. Na jeho vrchol vystúpil v roku 1962, dva roky po založení Komunistickej strany Kambodže.
Skutočnú moc však Červení Kméri získali až po rokoch gerilového boja proti autoritatívnej vláde princa Sihanuka a potom generála Lon Nola, keď USA vzdali vojnu v Indočíne. Američanmi podporované vlády v Saigone a Phnom Penhe nedokázali bez ich pomoci prežiť. Hlavného mesta Kambodže sa Červení Kméri zmocnili 17. apríla 1975. Mnohí obyvatelia vítali skončenie krvavých bojov a dúfali, že dôjde k národnému zmiereniu. Nastal však opak, vystupňovalo sa nevídané násilie.
Obyvatelia miest boli poslaní na vidiek na prevýchovu a nútení otročiť na „vražedných“ ryžových poliach, kde sa pracovalo od úsvitu do súmraku. Exhumované prerazené lebky z masových hrobov dokazujú, že mnohí ľudia tam boli doslova ubití na smrť, často motykami.
Cieľom režimu bola „vyčistená“ uniformná spoločnosť. Obeťami sa stali aj etnické a náboženské skupiny, predovšetkým moslimskí Čamovia. Násilná kolektivizácia viedla k úplnej centralizácii a k rozpadu ekonomiky. V krajine boli zakázané peniaze, zrušené školy. Jedinou formou výučby sa stali iba politické školenia spojené so sebakritikou a udeľovaním trestov. Rodiny boli rozdelené, ženy a muži žili v oddelených kolektívoch.
Z krajiny boli vyhostení všetci cudzinci, cudzie ambasády boli zavreté a akékoľvek kontakty s vonkajším svetom pretrhnuté. V krajine nevychádzali noviny, zrušená bola televízia, pošta a telefóny obmedzené, osobné dokumenty zničené a rozhlasové prijímače zabavené. Znakom nedostatočnej prevýchovy a teda prehreškom bolo už aj vlastníctvo knihy, okuliarov či akéhokoľvek osobného majetku, okrem povolenej misky a lyžice. Smrťou sa trestali aj najmenšie priestupky a zakázané bolo všetko, čo nebolo povolené. Stačil prejav samostatného myslenia, zločinom bola aj znalosť cudzieho jazyka.
Hlavný architekt vražedného režimu Pol Pot bol napokon zbavený moci vlastnými stúpencami a spolupracovníkmi v roku 1997. Provizórny a bizarný súd Červených Kmérov ho následne za „zradu krajiny“ odsúdil na „doživotné väzenie“. Vo svojom poslednom rozhovore pre tlač Pol Pot vyhlásil, že jeho svedomie je čisté. Zomrel v džungli 15. apríla 1998, v deň, keď hlavnou správou kmérskeho vysielania Hlasu Ameriky bolo rozhodnutie väzniteľov vydať ho súdnemu tribunálu.
Rovnako ako on unikol spravodlivosti aj bývalý šéf ozbrojených síl Červených Kmérov Ta Mok. Tento jednonohý generál, ktorého zadržali v marci 1999, zomrel bez akýchkoľvek výčitiek svedomia v júli 2006.
Dohnať k zodpovednosti sa tak napokon podarilo iba niekoľkých najbližších Pol Potových spolupracovníkov. Predstavitelia Kambodže a OSN v júni 2003 podpísali dohodu o zriadení medzinárodného tribunálu pre bývalých vodcov Červených Kmérov, ktorý začal v Kambodži fungovať v roku 2006. Prvým odsúdeným bol bývalý veliteľ neslávne známej phnompenhskej väznice Tuol Sleng, známej aj ako S-21, Kang Kek Ieu (prezývaný Duch), ktorý dostal v roku 2012 v odvolacom procese doživotie.
Poslednými dodnes žijúcimi lídrami Červených Kmérov sú 92-ročný Nuon Chea a 87-ročný Khieu Samphan. Obaja si odpykávajú doživotné tresty, na ktoré boli odsúdení za genocídu, zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny. Pred trestným tribunálom obaja tvrdili, že sú obeťami politickej perzekúcie.