Pôvodne ľudová revolúcia, ktorá prerástla postupne do revolúcie socialistickej, zvrhla 1. januára 1959 na Kube režim diktátora Fulgencia Batistu. K moci sa dostal vodce a ikona revolúcie - Fidel Castro, ktorý o všetkých aspektoch života v krajine rozhodoval ďalšieho takmer pol storočia.
Priaznivcov si získaval nielen bojom proti imperializmu pod heslami „Vlasť alebo smrť!“, ale neskôr aj bezplatným zdravotníctvom a odstránením zhruba 25-percentnej negramotnosti. Jeho budovanie socializmu však nakoniec priviedlo kubánske hospodárstvo ku kolapsu.
Cieľom kubánskej revolúcie bol sprvu boj proti nenávidenému diktátorovi Batistovi. Ten sa na Kube dostal druhýkrát k moci v marci 1952 po vojenskom prevrate, ktorému predchádzalo obdobie oživenia korupcie, hospodárskych problémov a zrútenia verejných služieb. Batista svojim pučom zmaril parlamentné voľby, v ktorých mal kandidovať aj vtedy dvadsaťšesťročný Fidel Castro.
Kubánci však najprv Batistov návrat na čelo krajiny privítali, pretože v ich pamäti zostával zapísaný ako radikálny politik, ktorý na prelome 30. a 40. rokov viedol silnú a schopnú vládu. Namiesto urovnania napätého vnútropolitického stavu vyhroteného predchádzajúcim represívnym aparátom však sám Batista upadol do bahna korupcie. Obdobie jeho vlády bolo poznamenané väznením odporcov a teroristickými metódami, pri ktorých zahynulo približne 20-tisíc ľudí.
Pre talentovaného rečníka Castra nebolo v päťdesiatych rokoch veľmi ťažké získať si srdce davu. V tom čase bola totiž Kuba rajom amerických investícii i turistov, ktorí sa prichádzali zabávať do havanských nevestincov, kým väčšina vidieckeho obyvateľstva žila v chatrčiach z dreva a blata. Kuba bola síce tretia v príjmoch na hlavu spomedzi krajín Latinskej Ameriky, ale medzi obyvateľmi vládli extrémne rozdiely. Vtedy vtrhol do politického ringu „advokát chudobných“ Castro.
Za začiatok kubánskej revolúcie býva označovaný útok na kasárne Moncada v Santiagu de Cuba 26. júla 1953, ktorý mal odštartovať národné povstanie. Za túto neúspešnú akciu bol Castro odsúdený na 15 rokov väzenia, po dvoch rokoch bol ale amnestovaný a odišiel do Mexika, kde založil Hnutie 26. júla. S niekoľkými jeho členmi, vrátane Ernesta „Che“ Guevaru, sa v decembri 1956 vylodil na pobreží Kuby a z hôr Sierra Maestra viedol partizánsku vojnu.
Povstanie proti Batistovi nakoniec nadobudlo široký charakter. Castrovi ľudia, ktorí operovali v provincii Oriente s bojovníkmi jeho brata Raúla Castra, zostúpili v polovici novembra 1958 z hôr, v decembri ovládli provinciu Oriente a obkľúčili Santiago. Strednú časť Kuby kontrolovali oddiely Ernesta „Che“ Guevaru a Camila Cienfuegosa. Tie potom koncom decembra po bitke obsadili mesto Santa Clara, čím sa revolučným silám otvorila cesta do Havany.
Prvé povstalecké vojská vstúpili do Havany 1. januára 1959, o sedem dní neskôr dorazil do hlavného mesta na čele svojho vojska aj „El Comandante“ Castro.
Rozmach revolúcie prinútil diktátora Batistu, aby ušiel do zahraničia. Revolučná vláda, ktorá sa chopila moci, sa ale zakrátko stala nepohodlnou. V poprevratovej kryštalizácii síl sa presadil prúd reprezentovaný Castrom, ktorý sa vo februári 1959 vyhlásil za ministerského predsedu a do svojich rúk sústredil všetku moc. Opozíce bola zbavená politickej moci a rýchlo zneškodnená.
Castrov režim začal budovať socializmus. Po pozemkovej reforme znárodnil majetok zahraničných aj domácich podnikateľov a zrušil politické strany. V politických procesoch boli odsúdenína trest smrti či na dlhoročné väzenia nielen predstavitelia Batistovho režimu, ale aj niektorí niekdajší Castrovi „compaňeros“.
V zahraničnej politike pokračoval v boji proti USA, okrem iného programom „dva, tri Vietnamy“, ktorý mal vyvolať vo svete niekoľko lokálnych konfliktov, ktoré by USA nedokázali zvládnuť. V tomto duchu začala Kuba podporovať partizánske hnutia v Latinskej Amerike a v Afrike.
Kolaps ekonomiky v polovici 60. rokov prinútil Castra rezignovať na nezávislú politiku a definitívne sa prikloniť k Sovietskemu zväzu. Urobil tak napríklad aj podporou invázie do Československa v auguste 1968, čím stratil časť priaznivcov, ale získal materiálnu pomoc a odbytisko pre kubánsky cukor. Rozpad Sovietskeho zväzu zasadil po roku 1991 kubánskemu hospodárstvu citeľnú ranu, takže Castro zľavil zo svojich dogiem, lenže iba hospodárskych a aj to nie veľmi výrazne.
V júli 2006 odovzdal Fidel Castro kľúčové vládne právomoci svojmu mladšiemu bratovi Raúlovi. Pôvodne malo ísť iba o dočasné riešenie, vo februári 2008 ale Raúl získal vedúce funkcie natrvalo. Za jeho vládnutia bolo prijatých niekoľko reforiem, ktorých cieľom bolo povzbudiť chradnúcu kubánsku ekonomiku, mocenský monopol komunistickej strany ale zostal nedotknuteľný.
Výraznejšie oteplenie však nastalo v americko-kubánskych vzťahoch. Diplomatické kontakty medzi oboma krajinami boly opätovne nadviazané v júli 2015, Barack Obama následne v marci 2016 navštívil Kubu ako prvý úradujúci americký prezident po 88 rokoch.
Fidel Castro zomrel 25. novembra 2016 vo veku 90 rokov. V marci 2018 bol za nového prezidenta Kuby zvolený Miguel Díaz-Canel, krajinu ale podľa opozície aj ďalej riadi Raúl Castro, ktorý zostal lídrom komunistickej strany. Tá je stále jedinou povolenou politickou stranou na Kube.