Sovietsky Himmler: Plán na prevzatie moci mu nevyšiel, nakoniec dopadol ako jeho obete

V démonológii dejín figuruje ako jeden z najväčších zloduchov stalinskej éry. Traduje sa, že počas Jaltskej konferencie na sklonku druhej svetovej vojny ho sovietsky diktátor predstavil západným spojencom slovami: „Toto je môj Himmler“.

Bolo to výstižné prirovnanie. Lavrentij Berija bol dlhé roky ako minister vnútra a šéf tajnej polície Stalinovou pravou rukou, vykonávateľom a v mnohých prípadoch aj iniciátorom represálií, ktoré pripravili o život milióny ľudí. A hoci mal v posledných rokoch Stalinovho života aj on sám už namále a zdalo sa, že skončí ako jeho predchodcovia, napokon svojho vodcu prežil.

Jeho miesto sa mu zaujať nepodarilo, i keď sa o to usiloval. Naopak, čakal ho strmý pád z výslnia moci. O niekoľko týždňov ho zatkli, postavili pred súd a ten ho poslal na smrť.

Nie je zločin ako zločin

Predstava, že to bolo za zločiny, ktoré spáchal a na ktorých sa podieľal, je však iluzórna. Za kremeľskými múrmi jednoducho prebiehal neúprosný boj o moc, v ktorom sa siahalo po zbraniach najťažšieho kalibru. Navyše treba si uvedomiť, že aj po Stalinovom skone vládli v Sovietskom zväze naďalej stalinisti a ich modus operandi vždy spočíval v zahmlievaní skutočnosti.

Inak to nebolo ani v tomto prípade. Osemnásteho decembra 1953 sa na stránkach novín objavil rozsiahly text s názvom Oznámenie prokuratúry ZSSR o zločinnej činnosti Lavrentija Pavloviča Beriju.

„Pri vyšetrovaní sa zistilo, že Berija, využívajúc svoje postavenie, založil zradcovskú skupinu nepriateľskú sovietskemu štátu, ktorá si za svoj zločinný cieľ vytýčila využitie tak ústredných, ako aj miestnych orgánov ministerstva vnútra proti komunistickej strane a vláde ZSSR v záujme cudzieho kapitálu, a ktorá sa snažila vo svojich zradných zámeroch stavať ministerstvo vnútra nad stranu a vládu, aby mohla uchvátiť moc a zlikvidovať sovietske robotnícko-roľnícke zriadenie a tým reštaurovať kapitalizmus a obnoviť panstvo buržoázie,“ písalo sa v ňom okrem iného.

Aká irónia osudu. Že sa chcel chopiť moci bola pravda, inak ale išlo o obvinenia podobné tým, aké predtým počúvali jeho obete. Teraz im čelil sám obávaný a donedávna všemocný Berija. Asi už v tej chvíli tušil, že ho čaká aj rovnaký osud.

Teror sa mu nepriečil

Pri hľadaní koreňov berijovského zla sa musíme vrátiť o viac než tri desaťročia späť. Druhá dekáda 20. storočia sa chýlila ku koncu, keď sa mladý muž na prahu dospelosti rozhodol, že zmení svoje životné plány. Mal za sebou skúsenosť z frontu i štúdium na technickej stavebnej škole.

Lavrentij Berija na začiatku politickej kariéry v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Lavrentij Berija na začiatku politickej kariéry v dvadsiatych rokoch minulého storočia.
Zdroj: Wikimedia Commons

​„Berija nikdy nebol revolucionár. Svoju hrôzostrašnú kariéru začínal ako bezvýznamný inšpektor bytového úradu v aparáte bakuského sovietu,“ opisuje jeho vstup do straníckych štruktúr ruský politický publicista, historik a bývalý disident Roj Medvedev v knihe Stalin a stalinizmus.

V Baku sa zapísal aj na štúdium architektúry, zakrátko ho však zanechal a vstúpil do radov čekistov, teda príslušníkov politickej polície. Ak by sme aj chceli uveriť tomu, že ho tam ako uvedomelého boľševika zlákalo presvedčenie, treba mať na pamäti, že úlohou tejto organizácie bolo upevňovanie  režimu všetkými dostupnými prostriedkami, teda aj násilím.

Vraždenie predstaviteľov starého režimu, kléru, inteligencie, ale aj obyčajných ľudí, ktorí prejavili najmenší náznak nesúhlasu s novým poriadkom, bolo jej bežnou praxou. Skutočnosť, že Berija zostal čekistom dokazuje, že sa mu takéto maniere minimálne nepriečili. Stúpal v hierarchii organizácie i strany, až to v oboch prípadoch dotiahol v Zakaukazsku na najvyšší post.

Začiatkom tridsiatych rokov sa osobne zoznámil so Stalinom. Zjavne si padli do oka, často ho totiž potom navštevoval v jeho vidieckom sídle neďaleko Soči, kde viedli dlhé debaty v rodnej gruzínčine. Sovietskeho vodcu smel dokonca oslovovať jeho prezývkou Koba.

„Berija bol hrubý človek, dychtiaci po telesných rozkošiach, nechýbala mu však rafinovanosť a úskočnosť. Medzi straníckou inteligenciou sa o ňom hovorilo, že ‚od čias Gutenberga‘ neprečítal ani jednu knihu, napriek tomu sa ho všetci báli. A hoci Stalin dostával zo Zakaukazska mnoho správ o morálnom rozklade, surovosti, ba dokonca aj o zločinoch Beriju, všetky ignoroval,“ dokresľuje jeho profil Roj Medvedev.

Nenechajte sa obmedzovať

Nedozvedeli ste sa všetko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.