Tichá žena, ktorá otriasla Amerikou. Rosa Parksová neuvoľnila miesto v autobuse a zmenila systém

Keď sa 1. decembra 1955 vydal vodič autobusu 2857 dozadu do vozidla, aby prikázal afroamerickým pasažierom uvoľniť miesto pre bielych, cítila, ako jej do žíl prúdi odhodlanie: neuposlúchne.

Neskôr sa niektorí jej vzdor snažili ospravedlniť či znehodnotiť tvrdením, že bola unavená z práce, alebo že ju bolela noha, a nemohla preto stáť. „Nebola to pravda. Nebola som unavená viac, než som na konci pracovného dňa obvykle bývala. Nebola som stará, hoci si to niektorí myslia. Mala som štyridsaťdva. Nie. Bola som unavená iba z toho večného ustupovania, podvoľovania sa,“ povedala Rosa Parksová neskôr.

A ustupovať musela stále, tak ako všetci Afroameričania v meste Montgomery.

Ako zlý sen

Narodila sa 4. februára 1913. Jej matka bola učiteľka, otec tesár, a pretože mala tmavú pokožku, čakal ju život plný ústrkov. Chodila do školy pre čiernych, jednotriedka však bola v prevádzke iba päť mesiacov v roku. A už ako malej sa jej do pamäti vpísalo, že kým biely žiakov vozil do školy autobus, čierni museli chodiť peši.

„Autobus som mala spojený s prvým momentom, keď som pochopila, že existuje čierny a biely svet," vyhlásila neskôr.

A bolo toho viac, čo jej zostalo v pamäti po celý život. „Pamätám sa, ako som išla spať a počula som, ako u susedov robí raziu Ku Klux Klan a ako lynčuje, a bála som sa, že zapália dom,“ spomínala. Alebo iný obraz, ktorý sa v nej uchoval: Ku Klux Klan pochoduje pred ich domom, starý otec stojí vonku s puškou v ruke.

Rosa Parksová sa s rasovou segregáciou stretávala od detstva a práve to ju priviedlo na dráhu aktivizmu.
Rosa Parksová sa s rasovou segregáciou stretávala od detstva a práve to ju priviedlo na dráhu aktivizmu.
Zdroj: United States Library of Congress

​A ešte iný: stredná škola, kam chodila, bola dvakrát podpálená. To preto, že bola pre čiernych. „Bolo to ako sen. Len sme prežívali, zo dňa na deň,“ hovorí o živote černošskej komunity.

Už vtedy však bolo jasné, že nepatrí k tým, čo skláňajú hlavu večne. Keď mala desať, vyrútil sa na ňu akýsi biely chlapec, urážal ju a vyhrážal sa, že ju zbije. Zobrala kameň a udrela ho. Keď sa takto budeš stavať proti bielym, zlynčujú ťa skôr, ako budeš mať dvadsať, varovala ju babička.

Nemohla si ale pomôcť. „Mám silný cit pre spravodlivosť,“ odvetila v jednom rozhovore. Aj preto na ňu urobil dojem černošský aktivista Raymond Parks, ktorého si v roku 1933 vzala a po boku ktorého sa vydala na dráhu aktivizmu aj sama. V tom istom roku získava stredoškolské vzdelanie, ktoré v tom čase malo iba sedem percent Afroameričanov. Stáva sa sekretárkou montgomerskej pobočky Národnej asociácie na podporu farebných ľudí (NAACP), navštevuje vzdelávacie stredisko ohľadne práv pracujúcich a farebných a háji práva utláčaných a nespravodlivo obvinených.

Verejná doprava ako vlajková loď rasizmu

V Montgomery, rovnako ako v iných amerických mestách, platili segregačné zákony Jima Crowa: keď už tu musia čierni byť, musí im byť jasné, že sú menejcenní. Lenže kým napríklad školy sa dali oddeliť na tie pre čierny a pre bielych, vyhradiť časť mestských autobusov čiernym nebolo možné. Verejná doprava sa tak stala najvýbušnejším terénom, kde sa formovali rasové vzťahy natesno.

Predná časť vozidla bola určená pre bielych, zadná pre čiernych, ktorí tvorili až 75 percent cestujúcich. Často tak černošskí pasažieri stáli natlačení vo vozidle okolo prázdnych sedadiel v „bielej“ sekcii. Sektor pre čiernych však ani nemusel byť. Ak sa bieli na svoje miesta nevošli, vodič vykázal Afroameričanov zo sedadiel, alebo rovno z autobusu. A keď čierni nastupovali do vozidla, v ktorom už bieli sedeli, museli u vodiča zaplatiť, vystúpiť a znova nastúpiť zadnými dverami, aby nadradených spolucestujúcich neobťažovali.

Policajné dokumenty z prípadu zatknutia Rosy Parksovej.
Policajné dokumenty z prípadu zatknutia Rosy Parksovej.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Z vodičov sa stali výkonné páky rasistickej legislatívy. Zákon, ktorý mali presadzovať, im dával právo nosiť zbraň a pasoval ich na úroveň policajných činiteľov. A autobusy boli najviditeľnejšou manifestáciou segregácie.

„Doslova každý Afroameričan mal s autobusmi negatívnu skúsenosť,“ popisoval černošský advokát Fred Gray. „Vypadni, čierna opica. Teraz ti ukážem, aké máme v Alabame zákony, neger,“ spomínal na každodenné ponižovanie od šoférov Martin Luther King.

„Niečo vo vás umieralo zakaždým, keď ste sa s tou diskrimináciou stretli,“ zverila sa Parksová.

Inokedy lakonicky odvetila, že sa vtedy veľa nachodila peši. A zažila veľa konfliktov, napríklad s vodičom Jamesom F. Blakeom, ktorý jej jedného dňa v roku 1943 po zaplatení cestovného prikázal, aby išla von a nastúpila zadnými dverami. Keď bola vonku v daždi, ušiel jej.

O dvanásť rokov neskôr sa stretli znova.

Jedno obrovské napätie a jedno veľmi zlé rozhodnutie

„Keby som bola pozornejšia, toho decembrového dňa roku 1955 by som si jeho autobus nechala ujsť a počkala by som na ďalší,“ priznala neskôr. Dvanásť rokov sa totiž Blakeovi vyhýbala. Lenže stalo sa, zaplatila desať centov, vkĺzla do prvého radu sedadiel pre čiernych, a keď autobus prechádzal predvianočným mestom, myslela na to, ako s Raymondom strávi sviatky.

Potom sa ale „biely“ sektor zaplnil a Blake sa vydal dozadu. „Uvoľnite prvý rad,“ skríkol. Po ďalšej výzve sa jej traja susedia zdvihli. Neochotne, až na druhú výzvu, ale zdvihli. Nechala ich prejsť a presadla si k oknu. Niečo sa v nej totiž zlomilo.

„Cítila som, že keď vstanem, bude to znamenať, že schvaľujem, ako sa so mnou zaobchádza. A ja som to neschvaľovala.“

Rosu Parksovú v decembri 1955 zatkli a odsúdili za to, že ako černoška v autobuse neuvoľnila miesto belochovi.
Rosu Parksovú v decembri 1955 zatkli a odsúdili za to, že ako černoška v autobuse neuvoľnila miesto belochovi.
Zdroj: Wikimedia Commons

​Čakala. Napätie vo vozidle hustlo. Beloch, ktorý čakal na jej miesto, iba stál, nič nehovoril. Čakala a cítila sa sama. Niektorí černošskí pasažieri odišli, v predtuche problémov. Nikto sa jej nezastal, ani dvaja spolucestujúci, ktorých poznala. Nehnevala sa: „Chápala som ich.“

Ale bola strašne opustená. Celý autobus si želal, aby sa všetko nejako vyriešilo, a všetci mlčali. Sklopené hlavy, udivené, ale nevyslovené sympatie čiernych, nezúčastnenosť bielych. Hlavne nech už je to ako normálne. Prečo to dnes nemôže byť ako vždy? Napätie hustlo a všetko sa desivo vlieklo.

„Nechám vás zavrieť,“ pohrozil vodič. „Urobte to,“ odpovedala. Urobil to. A nielen to, policajtom povedal, že na ňu chce podať žalobu. Bolo to najstupídnejšie rozhodnutie, ktoré mohol pre vec rasovej segregácie urobiť.

Nahliadnutie do duše aktivistky

Práve preto sa o niečo neskôr v kancelárii vedúceho montgomerskej pobočky Národnej na podporu farebných ľudí Edgara Nixona ozvalo: Toto zatknutie bolo darom od Boha. Černošskí aktivisti sa totiž už dlho snažili zviditeľniť prípady zatknutí kvôli incidentom v autobusoch, vždy si to ale napokon rozmysleli, pretože tušili, že by kauzy nezískali podporu bielych. Teraz vedeli, že prišla pravá chvíľa. Tentokrát sa úrady zaplietli so zlou obeťou, zhodnotila situáciu pragmaticky tamojšia černošská univerzitná profesorka Joann Robinsonová.

Rosa Parksová totiž mala vynikajúci kredit. Vzdelaná, vydatá, pracujúca. Okrem toho, že mala na svojej strane pravdu ľudskosti, požívala v meste aj to najlepšie renomé. Že toto nebude jedna kauza z mnohých, tušili aj policajti, ktorí od vodiča vyzvedali, či chce skutočne podať žalobu, či mu nestačí, že ju vyvedú. Parksová začula, ako sa ho sugestívne pýtajú, či na žalobe trvá. Je z NAACP, napovedali mu.

Reakciou na prípad Rosy Parksovej bol masívny bojkot verejnej dopravy černošskou komunitou v meste Montgomery.
Reakciou na prípad Rosy Parksovej bol masívny bojkot verejnej dopravy černošskou komunitou v meste Montgomery.
Zdroj: United States Library of Congress

​Áno, v jej rozhodnutí hralo úlohu aj to, že bola angažovaná. Aj preto, že mohla splatiť svoj veľký dlh, ktorý ako aktivistka mala. Celé roky presviedčala afroamerickú komunitu, aby sa postavila proti. A ľudia sa zdráhali. „Teraz som dostala príležitosť, aby som urobila to, o čo som žiadala iných,“ ilustrovala svoje vnútorné odhodlanie. Cítila zodpovednosť za komunitu – a svoju vlastnú. Teraz mohla urobiť to, čo kázala. Dostala príležitosť, o ktorej snívala. „Dlho som cítila, že keď ma vyzvú, aby som uvoľnila miesto bielemu, odmietnem,“ povedala neskôr.

Aktivistické motivácie jej odmietnutie neznehodnocujú. Naopak, ako aktivistka vedela, čo ju môže čakať. Riešila prípady ponižovania, bitia na polícii. Mesto Montgomery sa považovalo za noblesnejšie, než aby potrebovalo Ku Klux Klan. Ilegálne aktivity neboli v meste tolerované, ich prácu mala robiť polícia, píše profesorka politických vied Jeanne Theoharisová a cituje tamojšieho bieleho pastora Roberta Graetza: polícia stála podľa nej v prvej línii bielej segregačnej armády.

Bojkot

Usporiadane fungovala aj justícia, 5. decembra uznala Parksovú za vinnú, dala jej pokutu desať dolárov plus štyri navyše za súdne výdaje. To však nebola posledná kapitola príbehu. V rovnaký deň Ženská politická rada Joann Robinsonovej rozšírila po meste 35-tisíc letákov s výzvou na bojkot verejnej dopravy: Prosíme, nejazdite autobusmi.

V ten deň pršalo, ale 40-tisíc afroamerických obyvateľov Montgomery autobusmi nešlo. Do práce jazdili černošskými taxíkmi, alebo išli peši, niekedy až 30 kilometrov. Parksová sa proti rozsudku odvolala. Ale aktivisti sa pýtali: „Ako dlho to ľudia vydržia?“

Vydržali to 381 dní. Pohár trpezlivosti pretiekol. A nešlo iba o strasti s dopravou, biela nadradenosť mala pestrý bojový arzenál. Právo: poisťovne rušili zmluvy černošským taxikárom a Afroameričania boli zatýkaní podľa archaického zákona proti bojkotom. Násilie: černošské kostoly boli zapaľované, bomby zničili domy Edgara Nixona a Martina Luthera Kinga.

Ale ľudia už mali dosť ustupovania, tak, ako Rosa Parksová. Vydržali v bojkote do júla 1956, keď obvodný súd označil segregačné zákony Jima Crowa za neústavné, a vydržali do 13. novembra, keď najvyšší súd zamietol odvolanie mesta Montgomery. De iure bola segregácia zrušená.

Hrdinkin ťažký život

Čo nemohol rasizmus vrátiť „menejcenným“ ako celku, vracal im individuálne. Ako symbol hnutia za občianske práva bola krajčírka Parksová vyhodená z práce. Zamestnávatelia nemajú radi problémových ľudí. Bieli zamestnávatelia vtedy nemali radi najmä čiernych problémových ľudí. Jej manžel odišiel z práce po tom, ako mu šéf zakázal hovoriť na pracovisku o prípade svojej ženy.

Rosa Parksová v roku 1999, počas ceremoniálu, na ktorom si prevzala najvyššie americké štátne vyznamenanie – Zlatú medailu Kongresu. Stretol sa s ňou vtedy aj prezident Spojených štátov Bill Clinton (na snímke úplne vpravo).
Rosa Parksová v roku 1999, počas ceremoniálu, na ktorom si prevzala najvyššie americké štátne vyznamenanie – Zlatú medailu Kongresu. Stretol sa s ňou vtedy aj prezident Spojených štátov Bill Clinton (na snímke úplne vpravo).
Zdroj: United States Library of Congress

​Odsťahovali sa do Hamptonu a potom do Detroitu. Sedemdesiate roky boli pre Parksovú nočnou morou. Jej muž, jej brat a jej matka dostali rakovinu, v jeden deň chodila na návštevy do troch nemocníc. V roku 1977 zomrel Raymond a jej brat, o dva roky neskôr matka. V roku 1995 jej byt vylúpil afroamerický feťák. „Počuj, nie si ty Rosa Parksová?“ opýtal sa jej, kým ju udrel.

Po celý čas od incidentu v autobuse viedla život aktivistky, prednášala a organizovala. Posledné roky dožila chorá tak fyzicky, ako aj psychicky, trpela demenciou. Zomrela 24. októbra 2005 v byte, kde ju nechal vlastník bývať zadarmo, pretože nemala na nájomné.

„Správali ste sa k nej s úctou, pretože bola taká mierna a tichá, taká pokojná,“ povedal o nej černošský poslanec John Conyers, ktorému robila asistentku. „Bola veľmi osobitým človekom. Rosa Parksová bola iba jedna.“ Jeden z jej advokátov Clifford Durr dodáva: „Bola veľmi tichá a nenápadná, hoci mala divokého ducha hrdosti.“

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.