Zákon číslo 247 o vytvorení táborov nútených prác schválilo Národné zhromaždenie 25. októbra 1948 a účinnosť nadobudol pred 70 rokmi, 17. novembra 1948.
Vágne formulovaný zákon mieril do radov domnelých politických odporcov systému. Umožňoval väznenie nepohodlných ľudí bez právoplatného súdu vo veľmi tvrdých podmienkach a pod prísnym dohľadom. Navyše tak režim získal neobyčajne lacnú pracovnú silu pre neobľúbenú prácu v najťažších priemyselných odvetviach.
Jedným z väzňov, ktorí prežili peklo pracovných táborov, bol Vlastimil Rychlík, ktorý bol väznený v tábore Vykmanov II, Jáchymov, kde doloval uránovú rudu. „V tábore bola povestná Veža smrti, kam sa zvážala ruda z celého Jáchymovska a z Příbramu,“ hovorí.
„Celý deň sme nejedli. Pracovali sme vo vražednom pracovnom prostredí. Všade bol prach, nemali sme žiadne ochranné pracovné oblečenie. Všetci sme vedeli, že pracujeme v nebezpečnom prostredí,“ dodáva Rychlík, ktorý sa pokúsil z tábora ujsť.
Podľa názorov popredných komunistických funkcionárov, prezidenta Klementa Gottwalda a člena ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho, mali v táboroch nútených prác (TNP) skončiť „triedni nepriatelia a zarytí politickí odporcovia režimu“. Skutočnosť však nezodpovedala zámeru už krátko po zriadení táborov. Z 90 percent v nich prevažovali robotníci, odporcovia kolektivizácie v poľnohospodárstve, drobní živnostníci a úradníci.
Brány prvého TNP Kladno-Drín sa pre 29 mužov otvorili 10. decembra 1948. Do konca toho istého roka bolo v celej republike vytvorených takmer 10-tisíc táborových miest (pôvodný zámer počítal s 30 000). Výber internovaných podliehal rozhodnutiu takzvaných prikazovacích komisií, ktoré patrili do kompetencie ministerstva vnútra a následne krajských národných výborov.
Počet TNP značne kolísal: rok po ich zavedení fungovalo 26 táborov, v januári 1951 existovalo už len 14 táborov a posledné dva boli zrušené začiatkom roka 1954. Najviac táborov bolo zriadených v oblasti Ostravy, Kladna a Jáchymova, v blízkosti uhoľných a uránových baní.
Hlavnými príčinami ich rýchleho zanikania bol najmä trvalý nedostatok osôb určených na pobyt v táboroch, presun mnohých internovaných do jáchymovských baní a tiež vysoký počet útekov. Za desať mesiacov roka 1950 ušlo napríklad 1 104 osôb. Iba v polovici prípadov sa utečencov podarilo chytiť alebo sa dobrovoľne vrátili sami.
Neľudské podmienky
Životné podmienky v TNP sa veľmi podobali väzenským. Objavili sa aj názory, že boli horšie než v nemeckých koncentrákoch. Niektoré tábory boli umiestnené v murovaných budovách, iné v nevyhovujúcich drevených barakoch. Často chýbala pitná voda a akékoľvek hygienické či sociálne zariadenia.
Prísnemu poriadku podliehalo všetko od denného režimu, ktorý sa začínal budíčkom o piatej a končil sa večierkou o 21. hodine, cez stravovacie normy a systém získania výhod a úľav, akými boli napríklad balíčky alebo priepustky. Súčasťou táborov boli trestné oddelenia, kam boli zaraďovaní najväčší previnilci proti smerniciam. Na chod táborového režimu dohliadali dozorcovia a táborové velenie, ktorých svojvôli boli internovaní vydaní napospas.
Všetci zajatci museli pracovať: muži väčšinou v baniach, hutách, stavebníctve a keramickom priemysle, ženy (tvorili asi pätinu zajatcov) v ľahkom priemysle a poľnohospodárstve. Ušetrení od práce nezostali ani trvalo chorí, ktorých zadržiavali v TNP Mírov, kde boli internovaní aj významní dôstojníci československej armády. Podniky využívali s obľubou lacnú pracovnú silu na ťažkú a zle platenú prácu, pre ktorú iba ťažko získavali bežných zamestnancov.
Zvláštnu kapitolu v systéme TNP predstavovali tábory v jáchymovských baniach. Prvý z nich, Vršek, vznikol 3. októbra 1949. Zakrátko nasledovali ďalšie nechválne známe miesta: Nikolaj, Plavno. Najviac väzňov, 1 638, bolo v jáchymovských baniach v novembri 1950.
Nenaplnené predstavy o počte a sociálnom zložení nakoniec viedli k úpadku záujmu vedúcich funkcionárov i Štátnej bezpečnosti o túto inštitúciu masovej perzekúcie. Svoju pozornosť od roku 1951 preniesli na politické procesy.
K likvidácii táborov prispela aj medzinárodná kritika Československa za zákony legalizujúce nútenú prácu a za TNP, ktorá vyvrcholila roku 1953 zverejnením dvoch správ OSN. Definitívnu legislatívnu bodku za existenciou TNP urobil v decembri 1953 zákon číslo 102.
Komunistická perzekúcia mala veľa podôb. Okrem táborov nútených prác existovali ďalšie zberné, internačné, pracovné tábory a iné zariadenia, jediným zmyslom ktorých bolo zneškodniť, prípadne „prevychovať“ akýchkoľvek odporcov komunistického režimu.
ZOZNAM TÁBOROV NÚTENÝCH PRÁC V ČESKOSLOVENSKU
Brno, České Budějovice, České Budějovice II. Dlažkovice, Dolní Jiřetín, Doubrava, Gottwaldov I., Gottwaldov II., Hodonín u Kunštátu, Hronec, Hřebeny (Josefov), Ilava, Jáchymov - Nikolaj, Jáchymov-Plavno, Jáchymov-Vršek, Jaroslavice, Kladno-Drín, Kladno-Dubí, Klíčava, Lazy (Orlová), Lešany, Libere, Mírov, Nováky, Oslavany u Brna, Ostrava-Hrušov, Ostrava-Kunčice, Ostrava-Vítkovice, Pardubice Plzeň-Karlov, Praha-Ruzyň, Příbram-Brody, Příbram-Vojna, Ruskov, Stárkov, Svatý Jan pod Skalou, Široké Trebčice, Trenčín, Třinec, Uherčice, Ústie nad Oravou, Valtice, Všeborice I., Všeborice II., Znojmo.