Skutočná tvár prvej republiky: Patrila k európskej elite, zápasila však aj s korupciou a drogami

Zrodila sa na troskách Rakúsko-Uhorska a už krátko po vojne patrila k európskej elite. Právom. Nič to však nemení na tom, že prvá Československá republika nebola rajom na zemi a (rovnako ako my dnes), zápasila s korupciou, ale aj drogami. Prinášame vám portrét prvej republiky bez ružového filtra spomienkového optimizmu.

„Bože, keď píšem o tom československom štáte, tak mi to vždy prichádza ako nejaká halucinácia,“ zaznačil si v roku 1918 do svojho diára slovenský politik, národohospodár a signatár Martinskej deklarácie Kornel Stodola.

Nečudo. To, čo českí a slovenskí národovci desaťročia vnímali ako nezrealizovateľnú utópiu, zrazu rešpektoval celý svet ako zvrchovaný štát. Snívanie sa skončilo. A začali sa problémy.

Nielen „tatíček“

Prvá československá republika nemala práve závideniahodnú štartovaciu pozíciu. Ťažkopádne dedičstvo monarchie, krvavo-ničivé dedičstvo prvej svetovej vojny, chaos každodennosti. O to, že mladučký štát držal pohromade a do veľkej miery ho tvarovali aj čistokrvné ideály, sa – ako vieme – zaslúžil najmä jeho prvý prezident, Tomáš Garrigue Masaryk.

​Až osvietensky vzdelaného muža so slovensko-nemecko-českými koreňmi, ktorý sa počas 1. svetovej vojny už ako šesťdesiatnik postavil do čela odboja za rozbitie Rakúsko-Uhorska a vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov, si ľudia prirodzene vážili a deti vychovávali v úcte k nemu. A tá spontánne prechádzala do náklonnosti, až istej mytologizácie.

Dobre to ilustruje aj báseň, ktorá sa aj po takmer osemdesiatich rokoch v hlave vynorila dnes už 96-ročnému generálovi Milanovi Píkovi: „Tatíček, starý náš, šedivú hlavu máš, pokiaľ ty si medzi nami, dosiaľ dobre bude s nami.“

Významný český publicista, autor literatúry faktu Pavel Kosatík a scenárista filmu Hovory s TGM však vo svojej novej knihe Iný TGM dosť radikálne prekresľuje tento „tatíčkovský“ obraz Masaryka.

Tatíčkovský kult mal v období prvej republiky rôzne podoby.
Zdroj: Wikimedia Commons

​​​​​​​​​Dnes sa napríklad len ťažko verí tomu, že pomery prvej republiky boli natoľko demokratické, že prezident a už vyše 70-ročný pán bežne chodieval pešo z Pražského hradu až na Vinohrady na pravidelné debatné stretnutia s mladými intelektuálmi, takzvanými pátečníkmi, navyše s medzizastávkou u svojej intímnej priateľky Oldry Sedlmayerovej. Pravdaže, v tej dobe bol už vdovcom.

Podľa Pavla Kosatíka bol však prezident podľa neho tiež o niečo horší politik, než sa často myslí.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 77% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.