Aj v Mexiku, podobne ako v rovnakom roku v USA, Francúzsku, vtedajšom západnom Nemecku, Španielsku, Taliansku či Poľsku, protestovali v roku 1968 študenti proti politickým autoritám. Nikde inde za to ale nezaplatilo toľko ľudí životom.
Niekoľkotýždňové demonštrácie sa skončili v mexickej metropole na námestí Troch kultúr 2. októbra 1968 brutálnym zásahom polície a armády, ktorý si vyžiadal podľa oficiálnych údajov 40 obetí, podľa ochrancov ľudských práv zahynulo až 400 demonštrantov. O desať dní neskôr sa v tom istom meste začali XIX. olympijské hry.
„Na súdnom lekárstve nám povedali, že bratovo telo nám vydajú iba ak podpíšeme, že zomrel z iného dôvodu,“ priznala po rokoch Diana Riverová, ktorého brata ako pätnásťročného zastrelili 2. októbra 1968 na námestí Troch kultúr. Medzi príbuznými obetí masakru z Tlatelolca (podľa štvrte, v ktorej k nemu došlo) vraj vtedy vládol taký strach z represií, že mnohí radšej mlčali. Aj preto sa doteraz nepodarilo určiť presný počet obetí brutálneho policajného zásahu a takisto osud mnohých zatknutých po masakri je stále nejasný.
Krviprelievaniu na námestí Troch kultúr predchádzali niekoľko týždňov trvajúce masové demonštrácie študentov, ku ktorým sa časom pripojila aj časť obyvateľov hlavného mesta, nespokojná okrem iného s vysokou nezamestnanosťou a prebujnenou korupciou v štátnej správe. K radikalizácii študentského hnutia v roku 1968 prispeli aj reformy v školstve.
Rozbuškou hnutia z roku 1968 boli potýčky medzi skupinami študentov dvoch vysokých škôl v hlavnom meste Mexika 23. júla 1968, proti ktorým tvrdo zasiahla polícia. Niektoré pramene uvádzajú, že konflikt študentov bol umocnený provokatérmi, aby vláda mohla v čase príprav na olympijské hry „upratať nebezpečné živly“. Vláda označila znepriatelené skupiny študentov za pouličné gangy.
O tri dni neskôr sa v metropole konali dve povolené akcie – protest proti nedávnemu brutálnemu policajnému zásahu a spomienka na začiatok kubánskej revolúcie, od ktorého uplynulo 15 rokov. Oba mítingy sa skončili zrážkami s políciou a vyžiadali si niekoľko stoviek zranených a desiatky zatknutých.
V nasledujúcich dňoch vstúpilo do protestného štrajku niekoľko škôl, ktoré okrem iného požadovali zrušenie paragrafu o „sociálnom rozklade“, ktorý umožňoval polícii zasahovať proti manifestáciám. V priebehu augusta sa pripojili aj školy mimo hlavného mesta, takže počet štrajkujúcich študentov stúpol na asi 150-tisíc. Stupňovali sa však aj policajné zásahy, keď do ulíc v centre mesta vyšli aj obrnené vozidlá, a väznice sa zapĺňali rebelujúcimi študentmi a politickými vodcami.
Osudného 2. októbra sa na námestí Troch kultúr konala ďalšia demonštrácia proti autoritárskej vládnej politike, zlému využívaniu štátnych financií, obrovským nákladom na olympiádu a zanedbávaniu najchudobnejších vrstiev obyvateľstva, ktorej sa zúčastnilo podľa odhadov asi 15-tisíc ľudí. K protestujúcim sa pripojili aj mnohí obyvatelia z okolitých domov.
Krátko pred šiestou hodinou večer začali nad protestujúcimi prelietavať vojenské a policajné vrtuľníky, ktoré vystrelili svetlice. Následne sa okolo námestia zhromaždilo približne päťtisíc vojakov, dvesto tankov a obrnených vozidiel. Po chvíli policajné a vojenské hliadky spustili streľbu. Podľa niektorých údajov bola povelom na útok streľba ostreľovačov rozmiestnených na strechách okolitých domov.
Streľba sa ako prvá podľa vlády ozvala z davu demonštrantov a oficiálne miesta pripísali vinu za rozpútanie demonštrácií Mexickej komunistickej strane a „trockistom, maoistom, guevaristom a castristom“, ktorí vraj chceli využiť pozornosť venovanú Mexiku pred olympiádou.
Podľa niektorých historikov mala na vtedajšie hnutie silný vplyv kubánska revolúcia. Tá v tom čase na Kube ešte stále zbierala plody a jej protagonisti Fidel Castro a Ernesto Guevara boli pre mnohých študentov ikonami. Impulzom boli aj študentské nepokoje v západnej Európe, hoci ich ciele boli rôzne.
Rozohnanie pokojnej demonštrácie na námestí Troch kultúr, pri ktorom zohrali úlohu aj policajní provokatéri, si podľa vtedajšej vlády vyžiadalo asi 40 mŕtvych. Podľa mimovládnych organizácií ale vtedy prišlo o život 300 až 400 ľudí. Zoznam obetí nepomohlo zostaviť ani v deväťdesiatych rokoch niekoľko vyšetrovacích komisií, ani otvorenie mexických archívov v roku 2002.
Doteraz sa nepodarilo ani odsúdiť vinníkov masakru. Vtedajší minister vnútra a neskorší prezident Luis Echeverría, ktorý na rozohnanie študentov zrejme vydal rozkaz, bol obvinenia z genocídy zbavený.
Masaker na námestí síce neviedol k okamžitým zmenám systému, mnohí historici ho ale považujú za prvú veľkú trhlinu režimu Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI). Tá vládla v Mexiku počas takmer celého 20. storočia a od polovice šesťdesiatych rokov viedla proti svojim odporcom „špinavú vojnu“, počas ktorej „zmizlo“ viac než šesť stoviek ľavicových aktivistov. Vládu PRI ukončilo až v roku 2000 víťazstvo Vicenta Foxa v prezidentských voľbách.
Po niekoľkých rokoch sa ale strana opäť spamätala a v roku 2012 sa do prezidentského paláca vrátil kandidát strany Enrique Peňa Nieto. Toho však na konci tohto roka vystrieda Andrés Manuel López Obrador, bývalý starosta metropoly Mexika, ktorý sa po desaťročiach stane prvým ľavicovým prezidentom tejto latinskoamerickej krajiny.