Ako nás zradila Európa. Korene Mníchovskej dohody siahajú o trinásť rokov späť

„Podarilo sa nám zachrániť mier!“ tešil sa na londýnskom letisku Heston 30. septembra 1938 po návrate z Mníchova britský premiér Neville Chamberlain, mávajúc dohodou, ktorú podpísal s Hitlerom. Mýlil sa. Na rozdiel od svojho oponenta Winstona Churchilla, ktorý ho schladil slovami: „Vyberali ste si medzi hanbou a vojnou. Vybrali ste si hanbu, budete mať aj vojnu.“ Čo touto dohodou stratilo Československo i celá Európa?

Včasné ráno toho istého dňa. Československý prezident Edvard Beneš dostáva do rúk text Mníchovskej dohody. Už to, že v rámci nej štyri európske mocnosti rokovali o nás bez nás, neveštilo nič dobré – československí predstavitelia čakali vo vestibule budovy. Napriek tomu, že jedna z nich – Francúzsko – bola naším oficiálnym spojencom, Benešova najhoršia predtucha sa potvrdzuje: potopili nás.

Na listine stojí, že Československo musí odstúpiť Nemecku rozsiahle pohraničné územie. Britský a francúzsky veľvyslanec, ktorý unavenému prezidentovi listinu priniesli, zdôrazňujú, že na vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu s dohodou má len niekoľko hodín...

Vládny kabinet sa zišiel ešte v to dopoludnie. V ťaživej atmosfére Edvard Beneš prezentoval svoj postoj: „V prípade neprijatia by sme síce urobili čestnú vojnu, ale stratili samostatnosť a národ by bol vyvraždený.“

Už o pol jednej na obed tak mohol minister zahraničných vecí Kamil Krofta diplomatom oznámiť: „Podriaďujeme sa rozhodnutiu, ktoré bolo urobené v Mníchove bez nás a proti nám.“

​S konzumáciou jeho trpkého ovocia sme museli začať hneď v nasledujúci deň. Súhlasom sme sa totiž zaviazali k tomu, že okamžite začneme s evakuáciou obyvateľov z oblasti Sudet, ktoré sa stanú súčasťou Nemeckej ríše. Československo malo prísť o takmer tridsať percent svojej rozlohy a vyše tridsaťtri percent obyvateľov.

Aby toho nebolo málo, súčasťou Mníchovskej dohody bol aj dodatok o vyriešení požiadaviek Maďarska, ktoré si takisto nárokovalo na naše územia. Úspešne. O niečo málo ako mesiac sme prišli aj o veľkú časť južného územia vrátane Podkarpatskej Rusi. Na rokovaniach nazvaných Viedenská arbitráž.

Predohra k Mníchovskej dohode

Aj „osemdesiat rokov po“ vyvoláva dohoda troch vodcov vtedajších európskych veľmocí – Brita Nevilla Chamberlaina, Francúza Édouarda Daladiera, Taliana Benita Mussoliniho – s Adolfom Hitlerom ťaživé emócie a nekončiace otázky. Prečo nás takto podlo zradili? Naozaj dôverovali Hitlerovi, že dohodu dodrží? A nemali sme ju my predsa len radšej odmietnuť?

Politológ Tomáš Jahelka zdôrazňuje, že v prvom rade treba brať do úvahy historický kontext. Mníchovská dohoda neprebehla vo vzduchoprázdne, predchádzalo jej mnoho dusných mesiacov, pričom onen prvý povestný „pohyb motýlích krídel“ možno zachytiť už v októbri 1925: na konferencii vo švajčiarskom Locarne, kde sa medzinárodne garantovali západné hranice s Nemeckom, avšak pri východných sa ponechávala možnosť ich revízie.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.