Podujatie, ktorého dejiskom bolo v septembri 1888 belgické kúpeľné mestečko Spa, je síce označované za prvú modernú voľbu kráľovnej krásy, rozhodne však nebolo ničím novým pod slnkom. Snahy po nájdení najkrajšej ženy sa spomínajú už v starovekých legendách. Stačí si spomenúť na Paridov súd, pri ktorom mal z trojice bohýň vybrať najkrajšiu. Paris podal zlaté jablko Afrodite, tá ho za to odmenila a bola z toho trójska vojna.
Nechajme ale mytológiu mytológiou, i keď podľa análov zhodou okolností práve v spomínanej Tróji už v antických časoch organizovali v rámci verejných slávností a sprievodov súťaže krásy. Podobné sa konali napríklad aj na ostrove Lesbos či v starovekej Číne.
Ťažko povedať, komu a kedy ako prvému napadlo, že hľadanie ideálu ženskej krásy nemusí byť iba verejnou zábavou, ale môže sa z toho stať aj slušný biznis, no v polovici 19. storočia sa tejto myšlienky ako jedni z prvých chopili v USA. Šoumen a podnikateľ Phineas T. Barnum usporadúval v rámci zábavných programov prehliadky najkrajších psov či mačiek a neskôr aj detí. Keď sa ale v roku 1853 pokúsil podobným spôsobom vybrať najkrajšiu ženu, narazil na nezáujem. Nie však divákov, ale potenciálnych adeptiek, ktoré mali morálne zábrany sa takto verejne predvádzať. A tie čo ich nemali zase nespĺňali kritérium „úctyhodnosti“.
Úspešnejší bol so svojím konceptom obchodník a majiteľ varieté Adam Forepaugh, ktorý v apríli 1881 nalákal publikum na vyhlasovanie „najkrajšej ženy Ameriky“. Tou sa stala 21-ročná newyorská herečka a speváčka Louise Montagueová.
„Má polotmavú pleť, čerešňové pery, pravidelné perleťové zuby dobre viditeľné pri každom úsmeve, veľké expresívne hnedé oči a symetrický nos. Pri rozhovore s ňou zaujme každý rys, žmurkajúce oči i zdravá tvár. V spojení so živým spôsobom akým rozpráva to jej dodáva ďalšie čaro. Má strednú postavu a malú nohu,“ opisovali noviny The Lancaster Daily Intelligencer americkú kráľovnú krásy, ktorá podľa autora článku dostala od Adama Forepaugha za víťazstvo prémiu 10-tisíc dolárov. Na tú dobu síce mimoriadne vysoká suma, organizátor akcie však na svojom nápade s vyhlasovaním najkrajšej Američanky údajne zarobil až päťdesiatkrát viac.
Louise Montagueová by sa teoreticky mohla pýšiť titulom prvej novodobej „missky“, má to však háčik. O tom, že je práve ona najkrajšia, rozhodol iba jeden človek a nie porota. A tak je za prvú modernú súťaž krásy považované práve podujatie, ktoré sa uskutočnilo 19. septembra 1888 v belgickom Spa.
Zorganizoval ho šéf tamojšieho kasína Emile d'Hainault, ktorý mal v pláne pripraviť veľkolepú akciu. Prvé správy o chystanej súťaži krásy, v rámci ktorej vyberie porota najkrajšie dievča na svete, sa v tlači objavili v lete 1888. Adeptky sa mali hlásiť písomne, pričom v liste mali napísať niečo o sebe a priložiť aj svoju podobizeň. Z 350 uchádzačiek napokon vybrali nie sto, ako pôvodne plánovali, ale iba necelú tridsiatku finalistiek. Podľa poroty totiž viaceré z tých čo napísali a poslali fotografie boli buď príliš mladé alebo príliš staré a niektoré neboli ani pekné...
Napokon ale do kúpeľov neprišli ani všetky pozvané adeptky. Nedorazila napríklad ani jedna zo siedmich Angličaniek a istú poľskú dievčinu, ktorá chcela do Spa vycestovať, dostihli v poslednej chvíli železničnej stanici rodičia a odviedli si ju domov. Súťaže sa tak nakoniec zúčastnilo 21 dievčat, okrem Belgičaniek a Francúzok, ktorých bola väčšina, aj Ruska, Nemka, Talianka, Portugalčanka a jedna mladá žena zo Západnej Indie.
Organizátori urobili všetko pre to, aby účastníčky súťaže pred jej konaním videlo čo najmenej ľudí. Ubytovali ich v izolovanom krídle jedného z hotelov a na miesto ich privážali v krytých kočiaroch. O podujatie bol totiž obrovský záujem nielen medzi návštevníkmi kúpeľov, ale novinármi. Tí do Spa pricestovali zo všetkých kútov Európy a dokonca aj zo zámoria.
„Kasíno, v ktorom súťaž prebiehala, praskalo vo švíkoch. Diváci vstávali, vyliezali dokonca na stoličky a dychtivo naťahovali krky, aby videli čo najlepšie. Dvadsať mladých žien, z ktorých mali vybrať najkrajšiu, sedelo v polkruhu na pódiu, zatiaľ čo kapela hrala. Mnohí diváci boli sklamaní a niektorí sa cítili podvedení, keďže museli za vstupné zaplatiť desať frankov,“ opisoval atmosféru napríklad reportér novozélendských novín The Star.
Dôvodom rozčarovania zrejme bolo oblečenie súťažiacich. Exotické a pôvabné dievčiny, na ktoré boli všetci zvedaví, sa totiž prezentovali výlučne v dlhých šatách európskeho strihu... Porota, na čele ktorej stál Emile d'Hainault a jej členmi boli starosta, niekoľkí aristokrati a vážení občania mesta, pochopiteľne všetko muži, hodnotila u každej adeptky tvár, pleť, vlasy, zuby, prsia, postavu, ruky, nohy, výraz a vystupovanie.
Prvenstvo napokon prisúdila 18-ročnej Marthe Soucarètovej, ktorá okrem titulu „najkrajšej ženy planéty“ získala aj prémiu päťtisíc belgických frankov. „Má čierne oči, krásnu tvár i krivky, úzky pás a je očarujúca,“ opísali francúzske noviny Le Figaro kreolku, ktorá pochádzala z Guadeloupe a žila s matkou v Paríži. O niekoľko týždňov sa s jej podobou mohla zoznámiť aj široká verejnosť, keď jej portrét priniesol na obálke magazín Le Journal Illustré. A to bol takpovediac posledný okamih slávy prvej novodobej kráľovnej krásy. O jej ďalšom osude už nie je totiž prakticky nič známe.