S výkrikom „Protestujem!“ sa pred 50 rokmi zapálil na dožinkových slávnostiach na varšavskom Štadióne desaťročia poľský účtovník Ryszard Siwiec, ktorý pred zrakmi tisícov ľudí protestoval proti okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy. Siwiec o štyri dni neskôr zomrel, vtedajšie poľské orgány sa však postarali o to, aby sa o jeho čine takmer nikto nedozvedel.
Siwiecov čin bol jedným z mála protestov, ktoré sa uskutočnili po okupácii Československa v krajinách východného bloku.
Účasť poľských vojakov na invázii, ktorá v susednej krajine zadusila proces uvolňovania komunistického režimu, bola pre časť poľskej verejnosti rozčarovaním. Jedným z pobúrených bol aj 59-ročný vyštudovaný filozof Ryszard Siwiec, ktorý v tom čase pracoval v Przemyśli ako účtovník.
Niekdajší bojovník protifašistickej Krajinskej armády, ktorý po vojne odmietol nastúpiť ako učiteľ dejepisu, pretože sa nechcel podieľať na komunistickej indoktrinácii detí, sa rozhodol proti okupácii Československa verejne protestovať. Svojim dlho zvažovaným činom chcel dať najavo osobný postoj k aktuálnym udalostiam a tiež apelovať na svedomie krajanov.
V závete, ktorý spísal krátko pred smrťou, Siwiec uviedol: „Ľudia, ak vo vás ešte zostala iskierka ľudskosti, ľudských citov, spamätajte sa! Počúvajte môj krik, krik obyčajného človeka, syna národa, ktorý vlastnú i cudziu slobodu miloval nadovšetko, nad vlastný život.“
Pevne rozhodnutý obetovať svoj život nastúpil Siwiec s fľašou horľaviny do vlaku smerujúceho do hlavného mesta. Pred sebaupálením tiež nahral na magnetofónovú pásku posolstvo, v ktorom obvinil Sovietsky zväz z toho, že chce vyvolať ďalšiu svetovú vojnu. Svojich krajanov vyzval, aby sa totalitnému režimu postavili na odpor.
Na dožinkových slávnostiach, ktorých sa 8. septembra 1968 na varšavskom Štadióne desaťročia zúčastnili okrem davov obyčajných ľudí aj špičky komunistického Poľska, sa Siwiec s výkrikom „Protestujem!“ zapálil. Ešte predtým rozhodil okolo seba letáky s textom odsudzujúcim vojenskú agresiu voči bratskému Československu.
Siwiecov krik však zanikol v jasajúcej dychovke, takže časť prítomných incident vôbec nezaznamenala. Policajti a požiarnici kričiaceho muža zakrátko uhasili. Hoci bol ťažko popálený na osemdesiatich percentách tela, bol Siwiec ešte schopný po vlastných dôjsť k autu, ktoré ho odviezlo do nemocnice. V nej, izolovaný bezpečnostnými orgánmi od verejnosti, po štyroch dňoch zraneniam podľahol.
Poľské orgány sa postarali o to, aby sa o príbehu rodáka z juhopoľskej Denbice a otca piatich detí nikto nedozvedel. Ich úloha bola o to ľahšia, že Siwiec nebol napojený na žiadnu opozičnú skupinu, ktorá by o ňom mohla poslať správu zahraničným médiám. Divákom, ktorí ľudskú pochodeň videli na vlastné oči, polícia nahovorila, že išlo o opilca, na ktorom sa vznietila rozliata vodka, keď si chcel zapáliť cigaretu. Poľská tlač o udalosti vôbec neinformovala a ešte niekoľko mesiacov o ňom nič nevedela ani verejnosť v zahraničí.
Ako v knihe Poľsko a Československo v roku 1968 uviedol poľský historik Jerzy Eisler, prvú správu o Siwiecovi priniesli jedny francúzske noviny až na konci januára 1969, a to v súvislosti so sebaupálením Jana Palacha.
O tragickom konci Ryszarda Siwieca sa začalo otvorene hovoriť až po páde komunizmu. V roku 1991 o ňom režisér Maciej Drygas natočil dokument, v ktorom použil aj dovtedy utajené zábery Siwiecovho činu, ktoré urobil kameraman filmového týždenníka.
Siwiec nebol jediným občanom komunistického bloku, ktorý si na protest proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zvolil dobrovoľnú smrť v plameňoch. V novembri 1968 sa upálil na protest proti okupácii a rusifikácii Ukrajiny sovietskym režimom a proti invázii do Československa ukrajinský politický väzeň Vasyl Makuch. V januári 1969 sa na schodoch Maďarského národného múzea v Budapešti upálil sedemnásťročný učeň Sándor Bauer. O tri mesiace neskôr sa v centre Rigy k rovnakému činu odhodlal Lotyš Ilja Rips, ktorý ale pokus o samovraždu prežil.