Písal sa prvý september 1973, keď sa v Leninovom mauzóleu na moskovskom Červenom námestí ozval výbuch. Muž, ktorého totožnosť je dodnes neznáma, odpálil samovražedný pás. O život okrem neho prišli ďalší dvaja ľudia, päť osôb utrpelo zranenia. Múmia za nepriestrelným sklom vyviazla nepoškodená, pripomenula stanica BBC na webe svojej ruskej redakcie.
Bez ohľadu na Leninov kult v Sovietskom zväze – a možno práve preto – sa na telo vodcu v sovietskej ére útočilo rôznymi spôsobmi, a to minimálne v ôsmich prípadoch. Útok v roku 1973 bol ale najdramatickejší tak počtom obetí, ako aj svojou krutosťou a cynizmom.
Páchateľ si vybral 1. september, keď sa do mauzólea hrnuli davy moskovských školákov. Strážcovia mauzólea považovali atentátnika za učiteľa, vyzeral slušne a nevzbudzoval podozrenie.
Postávať v mauzóleu sa nesmie, návštevníci sa nepretržite pomaly posúvajú od vstupu k východu. Muž s výbušninou pod odevom na úrovni sarkofágu spojil káble. Zahynul manželský pár z Astrachánu, ktorý kráčal za ním. Vážne zranenia utrpeli štyria školáci. Tlaková vlna odhodila na stenu vojaka kremeľského pluku. Z teroristu zostala iba ruka a kus hlavy.
Na miesto činu okamžite dorazil šéf KGB Jurij Andropov a jeho zástupca Georgij Cinjov. Vyšetrovanie sa ale čoskoro skončilo v slepej uličke. O totožnosti ani motívoch útočníka sa dodnes nič nevie.
Všetko sa rúti do priepasti
Najpodrobnejšie je zdokumentovaný prvý atentát na mŕtveho Lenina, ku ktorému došlo desať rokov po vodcovej smrti, 19. marca 1934. Štyridsaťšesťročný pracovník poľnohospodárskeho podniku z okolia Moskvy Mitrofan Nikitin pri sarkofágu vytiahol revolver. Hoci sa naňho hneď vrhli strážcovia, stihol bez mierenia dvakrát vystreliť na nabalzamované telo, ktoré sa vtedy ešte nachádzalo za obyčajným sklom. Obe guľky ale cieľ minuli, tretiu si útočník vpálil do srdca.
„Moje svedomie je čisté, kvôli pravde som pripravený urobiť čokoľvek. Dlho som nad tým rozmýšľal, trápil som sa. Čo naši vládcovia v Kremli nevidia, že ľud nechce takýto život? Spamätajte sa, čo to robíte? Kam ste zaviedli túto krajinu? Veď sa všetko rúti do priepasti,“ napísal Nikitin pred smrťou v liste, ktorú mu našli vo vrecku.
„Okolo vládne núdza, hlad, otroctvo, beštialita, poníženie. Ľudia žijú v klamstve, boja sa jeden druhého, boja sa čokoľvek povedať, pretože vedia, že za chrbtom majú tajnú polícii GPU, mučenie a smrť. Ľudia padajú od vyčerpania a hladu a umierajú ako muchy. Ešte mnoho miliónov zahynie vinou komunizmu, tej absurdnej chiméry. Ja, Mitrofan Nikitin, s radosťou zomriem za ľud,“ stálo v liste.
Zachovalo sa aj hlásenie náčelníka kremeľskej stráže Karla Paukera, odovzdané Stalinovi jeho osobným tajomníkom, a to aj s kópiou spomínaného listu.
Vyšetrovanie ukázalo, že Nikitin sa narodil v dedine pri Briansku, od trinástich rokov pracoval a v roku 1932 videl na vlastné oči hladomor na Ukrajine. Nikitinov list vraj silno zapôsobil na Chruščova.
Lenin ako Tutanchamón?
V novembri 1957 hodil Moskovčan A. Romanov na mauzóleum fľaštičku atramentu. O niekoľko mesiacov neskôr, 20. marca 1958, návštevník mauzólea udrel do skla sarkofágu kladivom. Sklo prasklo, občana zadržali. O jeho mene ani osude ale nie je nič známe.
Istý K. Minibajev z vtedajšieho mesta Frunze (dnešného Biškeku) vyskočil 14. júla 1960 na sarkofág a kopnutím rozbil sklo. Úlomky zasiahli tvár a ruky nabalzamovaného Lenina a kým experti škody napravili, mauzóleum bolo tri mesiace zatvorené. Minibajev pri výsluchu vyhlásil, že o zničení múmie sníval od roku 1949 a kvôli tomu prišiel do Moskvy zo Strednej Ázie. Ani o jeho ďalšom osude sa nič nevie.
V roku 1961 sa L. Smirnovová neúspešne pokúsila rozbiť sklo sarkofágu kameňom a svoj čin sprevádzala nepublikovateľnou nadávkou. Ďalší kameň hodil 24. apríla 1962 A. Ljutikov, takisto sklo nerozbil. V roku 1966 G. Vatincev z Krasnodarského kraja vrhol na sarkofág veľké kladivo, ale tiež bezvýsledne. Smirnovovú, Ljutikova i Vatinceva označili za nepríčetných.
V septembri 1967 sa istý Krysanov z Kaunasu vyhodil do vzduchu vo vchode do mauzólea. Viac sa o ňom nevie a útržkovité sú aj údaje o zranených. Podľa niektorých zdrojov zahynulo niekoľko ľudí, podľa iných iba utrpeli vážne zranenia. Vie sa, že talianska turistka pri tomto útoku prišla o nohu.
„Okolo mňa prechádzal chlapec, ktorému po nohách tiekla krv. Vojak niesol dievča s takmer odtrhnutou, kývajúcou sa nohou. Pred vchodom ležal muž s obnaženými vnútornosťami a vedľa chlapec, nad ktorým sa skláňalo niekoľko ľudí,“ spomínal náhodný svedok, fotograf Burbovskij zo Záporožia.
Pätnásteho marca 2010 o 11:40 sa pokúsil 33-ročný recidivista Sergej Karpecov vyšplhať na tribúnu mauzólea, z ktorej kedysi sledovali sovietski vodcovia slávnostné prehliadky a sprievody, a nahlas vyzýval na pochovanie Lenina. Pri zatýkaní vystrelil na policajta.
Hovorí sa, že tragédie majú sklon opakovať sa ako fraška. Istý muž hodil 27. novembra 2010 po mauzóleu kotúč toaletného papiera. Devätnásteho januára 2015 zase dve aktivistky z umeleckej skupiny pokropili mauzóleum svätenou vodou a kričali: „Vstávaj a ťahaj!“
Nabalzamované telo boľševického vodcu vystavili pre verejnosť siedmy deň po jeho smrti, 27. januára 1924. Najprv dočasne, ale v marci sa politbyro rozhodlo, že telo uchová navždy. Nedá sa vylúčiť, že okrem snahy vytvoriť nový kult mohla pri tomto rozhodnutí zohrať úlohu aj archeologická senzácia: o rok skôr sa totiž podarilo objaviť v Egypte tritisíc rokov starú múmiu faraóna Tutanchamóna.