Hranice nového štátu určili veľmoci

Dnešné maďarské mestá Miskolc a Vác sa mohli volať Miškovec a Vacov a ležali by na Slovensku. Nemecký Görlitz a Cottbus mohli byť súčasťou Čiech a poznali by sme ich ako Zhořelec a Chotěbuz. A naším južným susedom mohla byť aj Juhoslávia. Ak by sa pred sto rokmi naplnili idey predstaviteľov novovytvoreného československého štátu, územie republiky by vyzeralo úplne inak, než ho dnes poznáme zo starých máp.

Československá republika, ktorá ako jeden z nových štátnych útvarov vznikla na troskách Rakúsko-Uhorska, nadobúdala svoju konečnú podobu niekoľko rokov. Územné nároky a predstavy boli totiž jedna vec, nie vždy však boli legitímne voči susedným štátom. O priebehu hraníc, ktoré boli nielen otázkou politickou, ale museli byť aj v súlade s medzinárodným právom, sa tak viedli dlhé rokovania.

Bez Žitného ostrova, ale s koridorom
Prvé predstavy o území budúceho Československa načrtol už na začiatku prvej svetovej vojny vo svojich memorandách Tomáš Garrigue Masaryk. V prvom, ktoré vzniklo v októbri 1914, hovoril nielen o československom štáte, ale podrobne v ňom popísal aj jeho hranice. „Hlavný princíp bol, že územie Čiech a Moravy by malo zostať vo svojich historických hraniciach, ako existovali České kráľovstvo a Moravské markgrófstvo. Na Slovensku mala byť historická hranica iba severná, to znamená hranica Uhorska s Haličou. Južná sa mala pohybovať po etnickej hranici. Podľa Masarykovho memoranda malo mať Československo dva prístavy na Dunaji, vtedajší Prešporok, a Komárno. Žitný ostrov bol ešte mimo, mal byť súčasťou Maďarska,“ vysvetľuje pre HN historik Dušan Kováč.


V apríli 1915 predložil Masaryk prostredníctvom Roberta Setona-Watsona britskému ministerstvu zahraničných vecí ďalšie memorandum. V ňom už územie budúceho Československa vyzeralo inak. Jeho súčasťou nemal byť iba Prešporok, čiže dnešná Bratislava na ľavom brehu Dunaja, ale aj predmostie na pravom brehu, ktoré malo pokračovať akýmsi koridorom na juh a tam hraničiť s budúcou Juhosláviou.
Na severe Čiech zase Masaryk do mapy zakreslil výbežok, ktorý zahŕňal územie Hornej a Dolnej Lužice.

Táto oblasť s centrami ako Görlitz či Cottbus, obývaná Lužickými Srbmi, bola kedysi takisto súčasťou Českého kráľovstva. „Britská, ani žiadna iná dohodová vláda sa týmito návrhmi v tom čase nezaoberali, pretože odmietali rozdeľovať Rakúsko-Uhorsko. Táto myšlienka im vtedy ešte nevyhovovala, mali iné plány. Názor zmenili až v roku 1918. Vtedy sa k Masarykovým memorandám vrátili a prijali návrh na takéto hranice s tým, že pre mierovú konferenciu zostanú otvorené, ak hovoríme o Slovensku, otázky spomínaného koridoru a Žitného ostrova,“ dodáva historik.

O hranice sa aj bojovalo
Predstavy sú však jedna vec a realita, ktorá nastala po vzniku Československa, vec druhá. Už deň po tom, ako bola v Prahe vyhlásená republika, sa začala situácia meniť. Nemci, ktorí sa s novým štátom odmietali zmieriť, vytvorili štyri vlastné provincie – Deutschböhmen v severných Čechách, Sudetenland na severnej Morave a v Sliezsku, Deutschsüdmähren na južnej Morave a Böhmerwaldgau v oblasti Šumavy, ktoré žiadali pripojiť k Nemecku, respektíve k Rakúsku.

Československá vláda zareagovala silou a tieto územia vojensky obsadila. „Nebol žiadny dôvod, aby to patrilo Nemecku. Tieto územia patrili do habsburskej monarchie, predtým do Českého kráľovstva, čiže tam bola historická hranica a tá nemohla byť pričlenená k Nemecku. Možno iba za predpokladu, že by sa dôsledne plnilo takzvané sebaurčovacie právo a že by všetci po nemecky hovoriaci obyvatelia mali právo sa zjednotiť do jedného štátu. To však bolo po prvej svetovej vojne prakticky nemožné. Viete si predstaviť, že Nemecko prehralo vojnu a ako porazený štát by získalo ďalšie

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu HN. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si jeden z troch nasledujúcich balíkov

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.