Alexander Dubček nebol zbabelcom, ale hrdinom, tvrdí nemecká historička Susanne Schattenbergová. Rozhodnutie niekdajšieho prvého tajomníka ÚV KSČ podpísať v auguste 1968 po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy moskovský protokol bolo podľa nej vedené snahou zabrániť rozsiahlemu krviprelievaniu.
V zahraničí za hrdinu
"Úprimne povedané ho vidím ako hrdinu. Myslím, že aj v Nemecku všeobecne je vnímaný jednoznačne vo veľmi pozitívnom svetle," povedala v rozhovore s ČTK Schattenbergová.
"Myslím si, že jeho rozhodnutie nepostaviť sa do úlohy mučeníka, ale súhlasiť s tým (podpisom protokolu), bolo asi správne, pretože mu bolo jasné, že inak tanky v Prahe spôsobia ešte niečo úplne iné," uviedla historička, ktorá pri univerzite v Brémach vedie inštitút zaoberajúci sa dejinami strednej a východnej Európy.
Jej pohľad je diametrálne odlišný napríklad od hodnotenia českého prezidenta Miloša Zemana, podľa ktorého patril Dubček medzi politickú elitu, ktorá sa po okupácii Československa "podieľala na hrôzach".
"V Moskve si naši vtedajší vedúci predstavitelia mohli takisto vybrať medzi dvomi vecami. Stratou cti a stratou funkcií, stratili česť a počas niekoľkých mesiacov stratili aj tie funkcie," povedal Zeman na adresu vtedajších politikov v roku 2015.
Opakovane však ocenil Františka Kriegla, ktorý ako jediný nepodpísal moskovský protokol obsahujúci okrem iného zoznam opatrení, ktoré mali po okupácii viesť k "upevneniu a obrane socializmu".
Buď vojna alebo dohoda
Nemecká expertka Schattenbergová zastáva názor, že Dubčeka nie je možné považovať za zbabelca, hoci pre niekoho môže byť jednoduché z dnešného pohľadu taký súd urobiť.
"Ale vtedy, v tej situácii bolo povedať (sovietskemu vodcovi Leonidovi) Brežnevovi, že to nepodpíšete, veľmi odvážne," poznamenala o rokovaní v Moskve v dňoch 23. až 26. augusta 1968.
Nakoniec však podľa nej bolo československej delegácii jasné, že okrem drobných zmien v texte nič viac nedosiahnu. Sovietsky premiér Alexej Kosygin dal vtedy jasne najavo, že sú dve alternatívy - buď vojna alebo dohoda.
Vo videu si pozrite aj trailer k filmu Dubček:
"Väčšina to podpísala s vedomím, že tým zabráni krviprelievaniu a že to je maximum, čo v danej situácii môžu dosiahnuť," myslí si Schattenbergová. Pripomína tiež, že to nebolo jediné rokovanie so sovietskou stranou, kde sa Dubček a ďalší politici snažili brániť Československo.
Napríklad na schôdzke šiestich krajín Varšavskej zmluvy (Bulharska, Maďarska, Poľska, NDR, Československa a Sovietskeho zväzu) 3. augusta v Bratislave sa im podarilo presadiť formuláciu, že sa spolupráca bude uskutočňovať na princípoch "suverenity a národnej nezávislosti a územnej celistvosti".
"Vlastne to bol úspech, pretože všetci sú potom šťastní. Existuje fotka, ako Brežnev a Dubček radostne dvíhajú pohár vína a obaja si myslia, že svet je znova v poriadku. Ale obaja ten dokument interpretujú úplne inak," vysvetlila historička, podľa ktorej sa to jasne ukázalo v noci na 21. augusta.
V spolkovej republike, ktorá v roku 1968 tiež prechádzala búrlivým obdobím, mali podľa Schattenbergovej Dubček a jeho snahy o otvorenie spoločnosti veľké sympatie verejnosti.
Dianie druhej polovice augusta v Československu preto zodpovedalo typickej západonemeckej predstave o východnom bloku. "Potvrdilo to vlastne ten čiernobiely obrázok, čo tu ľudia mali, - na jednej strane Čechoslováci milujúci slobodu a na druhej zlí Rusi," dodala.