Československo mohlo mať aj kráľa, takto sa vyrovnalo s nechceným dedičstvom monarchie

Búrlivý potlesk a ovácie sprevádzali slová premiéra Karla Kramářa, keď na pôde Národného zhromaždenia vyhlásil: „Dynastia habsbursko-lotrinská stratila všetky práva na český trón. A my, slobodní a voľní vyhlasujeme, že náš štát československý je slobodnou československou republikou.“

Nový štát bol v tom čase už viac než dva týždne realitou a rovnako ako voči Habsburgovcom sa chystal postupovať aj proti aristokracii ako takej. Členovia šľachtických rodov sa museli zmieriť s tým, že žijú v štáte postavenom na myšlienke rovnoprávnosti, v ktorom už nemajú privilegované postavenie, nehovoriac o tom, že zakrátko mali prísť aj o nemalú časť majetkov.

I keď ešte niekoľko mesiacov predtým mohlo byť všetko úplne inak.

Kráľovstvo alebo republika?
„Československý kráľ prijal vo svojom sídle predstaviteľov popredných šľachtických rodov, ktorí ho ubezpečili o svojej oddanosti korune a novému štátu.“

Dnes je to naozaj fikcia, no aj takto mohla pred sto rokmi znieť jedna z novinových správ. Ani tí, ktorí vznik samostatného Československa počas prvej svetovej vojny pripravovali, totiž dlho nemali jasno v jeho štátoprávnej forme.

Dokonca aj budúci prezident Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý spolu s Edvardom Benešom presadzoval republikánsku formu budúceho štátu, mal sprvu iný názor. V októbri 1914 sa v Holandsku stretol s britským publicistom, historikom a slavistom Robertom Setenom-Watsonom, ktorému prezentoval plán na vytvorenie nezávislého československého kráľovstva s anglickým, dánskym, belgickým alebo srbským princom na tróne.

Karel Kramář sa pre zmenu orientoval na Rusko a ako budúceho československého panovníka chcel vidieť člena tamojšej cárskej rodiny. Mikuláš II. už krátko po vypuknutí vojny, v auguste a septembri 1914, niekoľkokrát prijal delegácie Čechov a Slovákov žijúcich v Rusku, ktorí ho nielen podrobne informovali o postavení oboch národov v rámci habsburskej monarchie, ale hovorili s ním aj o možnosti vytvorenia samostatného československého kráľovstva, na čele ktorého by stál práve niekto z Romanovcov. Táto možnosť však prestala byť aktuálna po revolúcii v Rusku v roku 1917.

„Názory sa vyvíjali podľa priebehu vojny a toho, kto bude rozhodujúcim garantom nového štátu,“ vysvetľuje pre HN historik Roman Holec. „V prípade Ruska, Británie či Talianska, ktoré bolo favoritom Milana Rastislava Štefánika, bola v hre konštitučná monarchia. Nakoniec však rozhodujúcu úlohu zohrali Francúzsko a USA s republikánskym zriadením. To bolo napokon z hľadiska rozvoja demokratických mechanizmov ideálnym riešením,“ dodáva.

V roku 1918 sa tak v oficiálnych dokumentoch už jednoznačne objavilo deklarovanie budúceho československého štátu ako republiky. Najskôr v máji v Pittsburskej dohode a potom aj v októbrovej Washingtonskej deklarácii. A práve v tej sa objavila aj formulácia, z ktorej bolo zrejmé, aké postavenie bude mať v Československu aristokracia: „Šľachtické výsady budú zrušené“.

Nový štát neprivítali
Ako je to pri prevratoch bežné, aj v prípade vzniku Československa platilo, že nový režim chcel presvedčiť o svojej legitimite okrem iného tým, že v maximálnej miere negoval režim predošlý. Šľachta bola jednak oporou bývalej monarchie a v rámci nej taktiež privilegovanou spoločenskou vrstvou a ako taká do i

Exkluzívny obsah Hospodárskych novín

Tento článok je exkluzívnym obsahom Hospodárskych novín. Pokiaľ chcete získať neobmedzený prístup k digitálnemu obsahu hnonline.sk, predplaťte si jeden z troch digitálnych balíkov.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.