Pred päťdesiatpäť rokmi prišla o život Češka Marie Fikáčková. Bola len treťou ženou popravenou za trestnú činnosť od roku 1918. Podľa súdu v sušičkej pôrodnici, kde bola zdravotnou sestrou, zavraždila novorodenca a šesťtýždňové dojča a ďalším dvom novorodencom ublížila. Sama sa pri výsluchu priznala k ďalším desiatim útokom, ktoré však polícia nepreukázala.
Verdikt Ľudového súdu v českom meste Klatovy zo 4. októbra 1960 hovorí o zákerných a rafinovaných vraždách a cynickom správaní obžalovanej Márie Fikáčkovej, rodenej Schmiedlovej. Trest smrti nie je jediným, ktorý jej predseda senátu Jaromír Fikerle uložil. V rozsudku je zapísané tiež prepadnutie cti i občianskych práv a súčasťou trestu malo byť aj zverejnenie rozsudku.
Ešte na začiatku februára 1960 považovali Fikáčkovú jej nadriadení aj kolegovia za vzornú zdravotnú sestru novorodeneckého oddelenia v Sušicach. "Jedna z najlepších detských sestier, novorodeniatka mala vždy vo vzornom poriadku," vypovedala na výsluchu jedna z lekárok oddelenia. "O Fikáčkovej môžem povedať len to najlepšie. Bola vo svojej práci vrtká, vykonávala ju svedomito," zhodnotil pracovné schopnosti obžalovanej ďalší z doktorov.
A podobne o Fikáčkovej hovorili prakticky všetci zamestnanci nemocnice, ktorí sa zhodli, že bola spoľahlivá a ochotná. Tiež susedka ju opísala ako dobré a usporiadané dievča, podobný názor opakovali aj ďalší ľudia z jej okolia. Niektorí svedkovia potom tiež uviedli, že bola tichá a uzavretá.
Sestra z pôrodnice, ktorú dráždil krik detí
Pri vyšetrovaní vyšlo najavo, že Fikáčková neznášala detský plač, rozčuľoval ju. A práve ten bol zrejme spúšťacím mechanizmom, prečo začala novorodencom ubližovať. Psychológom oznámila, že by "udrela aj vlastné dieťa, keby ju uviedlo do stavu podráždenosti svojím krikom".
"Konala pod vplyvom hrubých, impulzívnych, neovládateľných afektov, endogénne kumulovaných. Ich katalyzujúcim stimulom bol detský krik," napísal v roku 1960 znalec z odboru psychológie Zbyněk Havlíček.
Zjavné je to najmä pri vražde 23. februára. Fikáčkovú nahnevalo, že musela prijať dvoch novorodencov, chlapca a dievčatko. Podľa výpovede na oddelení už mala štrnásť či pätnásť detí a veľa plienok na žehlenie. "Chcela som menej práce a menej detí. Chcela som sa zbaviť prírastkov," vypovedala. Kým chlapec bol potichu, dievčatko plakalo, a preto mu silne stisla hlavu.
"Necítila som pri stláčaní praskanie lebečných kostí, ale bola som si vedomá, že to bude mať následok. Toto som si uvedomila, ale bolo už neskoro. Tento môj čin, ktorý som uskutočnila s deckom Prosserovcov, som nikde nehlásila ani som to neoznámila lekárom," uviedla Fikáčková pri výsluchu.
Až o niekoľko hodín neskôr lekárom hlásila, že dieťa má problémy. Tí okamžite začali bojovať o jeho život, ale ešte v noci zomrelo.
V prípade ďalšej vraždy mohla byť okrem detského kriku motívom aj pomsta. Schmiedlovým bol po vojne skonfiškovaný rodinný dom v Sušiciach. Zostali v ňom však aj naďalej bývať a dostávali sa do sporu s Františkom Rybáčkom, ktorý mal spravovanie objektu na starosti. Ten na výsluchu spomínal na "časté nedorozumenia", pretože nechceli platiť nájom.
Marie Fikáčková rodená Schmiedlová bola pri sporoch ako dieťa prítomná. Vo februári sa na novorodenecké oddelenie vrátila Rybáčkova dcéra, kvôli problémom s dojčením. K Rybáčkovej vnučke Hane Hammelbauerovej sa tak dostala zdravotná sestra Fikáčková. A opakovane ju bila. Najprv uviedla, že to nebola pomsta, pri výsluchu na počiatku marca však priznala, že sa chcela pomstiť, neskôr to však zase poprela.
"Decko som vykúpala, utrela a potom som ho obliekla. Keď bolo oblečené a dala som ho do boxu-postieľky, decko som do zadnej časti temena päsťou zbila," opísala vraždu. Ani tentoraz nič nenahlásila a dievčatko neskôr zomrelo.
"Robila som si výčitky, že som sa nechala strhnúť k takému konaniu, aby tým dieťa prišlo o život. Na druhej strane som si hovorila, že nám Rybáček tiež ubližoval, a týmto som sa potom upokojila," uviedla.
Okrem týchto dvoch vrážd bola Fikáčková odsúdená aj za dve ublíženia na zdraví. Jednému novorodencovi zlomila ruku, na čo prišla iná zo sestier, ale primár sa domnieval, že zlomenina vznikla pri pôrode. Ďalšiemu dieťaťu potom natrhla uško. Kvôli tomu bola pokarhaná za neopatrnosť pri manipulácii s dieťaťom.
Fikáčková priznávala aj ďalšie útoky
Pri prvom výsluchu 27. februára uviedla, že napadla len tri deti, dve zomreli, tretie malo natrhnuté uško. O pár dní neskôr (1. marca) už priznala asi desať detí, z ktorých niektoré jej útoky prežili. Uviedla aj konkrétne mená novorodencov a okolnosti.
Polícia tieto tvrdenia dôkladne skúmala. Komisia odborníkov však vo väčšine prípadov dospela k názoru, že deti mohli zomrieť aj prirodzenou cestou.
"Nemožno vylúčiť, že smrť dieťaťa vznikla v príčinnej súvislosti s konaním obvinenej, avšak nepokladáme túto možnosť za príliš pravdepodobnú, ani nemáme objektívne dôkazy, aby sme ju bezpečne preukázali," uvádza jedna zo správ. "Chorobný nález sám stačí vysvetliť smrť nenásilným spôsobom," stojí v ďalšej.
Vyšetrovateľ Kremlík preto v návrhu obžaloby napísal, že "nebola pre tieto prípady stíhaná, pretože tu nebolo dostatok usvedčujúcich dôkazov a zostávalo iba priznanie obvinenej".
Fikáčková okrem iného policajtom povedala, že sa prezradenia prestávala obávať, pretože úmrtia novorodencov si vysvetľovala ako prirodzené zlyhania ich organizmov. "Prestala sa obávať rizika a k násiliu sa odhodlávala stále ľahšie, pretože úmrtia detí boli vždy vysvetľované ako dôsledok pôrodnej traumy," uviedli znalci psychiatri.
Až v prípade dieťaťa pani Prosserovej sa vynorili pochybnosti. Lekári zranenie nemohli vysvetliť prirodzene a pýtali sa Fikáčkovej, či jej dieťa nespadlo. Tá to odmietla. Následne zistili aj ďalšie podobné úmrtia a odovzdali polícii na vyšetrovanie obe.
Na novorodenecké nechcela, ale nevyhoveli jej
Marie Fikáčková vypovedala, že v roku 1957 prestúpila z detského na novorodenecké oddelenie nedobrovoľne. Prijala to len preto, že podľa primára to malo byť dočasné preradenie. "Cítila sa, že do práce bola dotlačená," stojí v posudku psychológa. Opakovane žiadala o preloženie. V spise je niekoľkokrát konštatované, že nikdy neuviedla ako dôvod problém s krikom detí.
Tiež manžel o jej probléme nevedel. Na prácu sa podľa neho nesťažovala. "Sťažovala sa, že musí do služby, keď je zábava, inak nie," uviedol. Sami deti nemali. Najprv ich nechceli kvôli tomu, že bývali s matkou Fikáčkovej, s ktorou mali časté spory. V roku 1960 bola potom spartakiáda, na ktorej obvinená cvičila. V lete 1961 potom chystali dovolenku pri Čiernom mori a potom ešte len mali prísť na rad deti.
Svojrázny je Fikáčkov popis manželky. "Do doby, než som si ju vzal za ženu, nepozoroval som žiadne závady," uviedol na výsluchu a o niekoľko viet ďalej stojí, že závady nezistil ani po svadbe.
Obvinená pri výsluchoch uviedla, že sa manželovi chcela priznať a tvrdila, že to mala už skoro na jazyku. Nakoniec sa tak však nestalo. O vraždách novorodencov sa tak muž dozvedel až od polície.
Marie Fikáčková bola popravená 13. apríla 1961 vo veku 24 rokov.