Český Hannibal Lecter, činy nekrosadistu otriasli aj najskúsenejšími

Prepadol, znásilnil a usmrtil päť žien, šiesta útok prežila. Prsia a genitálie udusenej dvadsaťročnej študentky z Brna uvaril a zjedol. Kanibala a sériového vraha Ladislava Hojera pred viac ako 30 rokmi popravili v pankráckej väznici. Jeho činy otriasli aj najskúsenejšími a zapísali sa do histórie československej kriminalistiky.

Normálne, budíčkom o piatej ráno, začal pre 27-ročného Ladislava Hojera štvrtok 7. augusta 1986. Namiesto raňajok mu však dozorcovia nasadili "medveďa", pútací pás, a eskortovali ho do suterénu pankráckej väznice.

Lekár konštatoval, že Hojer je schopný exekúcie. Katovi pomocníci mu utiahli oprátku, pod vrahom sa vzápätí otvorilo prepadlisko v popravčej miestnosti. O dva dni neskôr noviny vydali stručnú správu "Trest smrti vykonaný".

"Pripadal mi ako mentálne zaostalý, debil. Bez peňazí, hladný, zanedbaný," opísala Hojera kolegyňa zo sklenárskej dielne Dagmar Kocková.

Hojer im však v zime 1982 pripravil ohromné ​​prekvapenie. 11. februára zasadol v kancelárii "vyšetřovačky" mestskej správy Verejnej bezpečnosti v Konviktskej ulici v Prahe. Nešlo o maličkosť, ale o sexuálne motivovanú vraždu.

Hovoril dobrovoľne a ochotne

V noci 3. októbra 1981 skrížil v Motole pri Plzeňskej ulici cestu päťdesiatročnej Anne Š., vracajúcej sa z koncertu v Rudolfíne. Okolo krku jej utiahol pančuchu, uškrtil ju, zneužil a okradol o päť stoviek. Hojer sa potom kamarátom chválil znalosťou detailov vraždy. A tiež spával u známeho, keď predstieral strach z motolského zabijaka. Aj tieto informácie kriminalistov viedli k jeho dolapeniu.

"Vypovedal nesmierne pomaly, často aj s odmlkami striedanými tikovým mrkaním viečkami, šklbaním a trasením hlavy," spomínal vyšetrovateľ major Jiří Markovič. Hojer k nemu časom získal vzťah tak trochu ako k náhradnému otcovi. Hovoril dobrovoľne a ochotne. "Uvažoval som, že ak okolo pôjde samotná žena, prehovorím ju, aby so mnou mala pohlavný styk. Ako, to som nevedel," diktoval do záznamu.

Prehováranie vyriešil tak, že Anne Š. priložil ku krku ostro nabrúsený nôž a odvliekol ju z chodníka. "Stále sa hádzala, tak som ju pridusil. Bál som sa, aby ma nepoznala," priznal. Kriminalisti mohli oslavovať, mali vraha, priznanie aj dôkazy.

Hojer však mal pre vyšetrovateľov nachystané prekvapenie. Po pár týždňoch vo väzbe začal "sypať" priznania k ďalším vraždám. Na jeseň 1978 sa Hojer rozhodol spoznávať "krásy vlasti" a vyrazil na sever Čiech. V noci na 2. novembra v Děčíne uškrtil a zneužil Evu R. vracajúcu sa z kina.

Vo februári 1980 si urobil vychádzku z posádky v Liptovskom Mikuláši, kde bol na vojne. Vyrazil do Prahy, tu sa však veľmi nezdržal. Potĺkal sa mestom, potom šiel na stanicu Praha-stred, kde nasadol do rýchlika do Ústí nad Labem. Vytipoval si medičku Ivonu S.

"Sledoval som ju polhodinu," priznal. Keď išla na WC, vylomil zámok a vnikol za ňou. V kabínke ju uškrtil šálom a pokúsil sa znásilniť. "Skúste to, keď vlak tak hádže," komentoval nedokonaný sexuálny atak. Priznal aj vraždu neznámej ženy pri Ružínskej priehrade na východnom Slovenskom v auguste 1980. "Musí mať peknú kostru, na nejakú babičku by som nevyliezol," povedal o výbere obetí.

Kanibalská hostina

Priznal sa aj k brnenskej vražde študentky Ivany M. v januári 1981. Hojer sa tu premenil na českého Hannibala Lectera.

"Mám strach to povedať," vravel s očami k podlahe vyšetrovateľom. Obeti odrezal prsia a pohlavné orgány. Doma sa s tým ukájal. "Potom som to uvaril v slanej vode a jedol so štipľavou horčicou a chrenom," opísal. Za každú z vrážd, ku ktorým sa priznal, hrozil povraz. Pomôcť mu mohli len psychiatri a psychológovia, ak by diagnostikovali duševnú chorobu.

Hojer opakovane putoval na vyšetrovacie oddelenie. "Aj medzi defektnými páchateľmi je nápadný svojou dobrou náladou," konštatovala ošetrujúca lekárka. Zabijaka nepúšťal ani veľký hlad. "Ide o primitívnu osobnosť, asociálnu, sa schizoidními rysmi, agresívnu. Bez súcitu a výčitiek," uviedli psychiatri Karel Hynek a Pavel Zemek.

Vo vzťahu k opačnému pohlaviu u Hojera konštatovali najvážnejšiu deviáciu, nekrosadismus. Za svoje konanie bol s istými výhradami zodpovedný. 

Pred procesom sa jeho postoj menil. "Mám strach zo súdu, z trestu. Mám strach zo všetkého," napísal vyšetrovateľovi. Mestský súd v Prahe ho odsúdil k absolútnemu trestu. Ten schválil Najvyšší súd český i federálny. "Vidím, že reťaz vrážd nie je ukončená," naznačoval ďalšie priznanie, márne.

Na jar 1986 putoval na zvláštne oddelenie pankráckej väznice, do čakárne na smrť. "Tu mal strach každý," komentoval to psychológ Jaroslav Soukup.

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.