Deň, keď sme definitívne stratili nádej uniknúť pred komunizmom

Pred 70 rokmi stratilo Československo aj poslednú nádej, že sa mu podarí odvrátiť hrozbu prichádzajúcej komunistickej nadvlády. Presne siedmeho júna 1948 odstúpil z funkcie po veľkom tlaku konunistov prezident Edvard Beneš. O týždeň neskôr sa do kresla československej hlavy štátu posadil obávaný Klement Gottwald. Pod jeho vedením sa Československo stalo na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia diktatúrou stalinského typu. Krajinu na viac ako štyri desaťročia ovládli komunisti.

Konflikt s Gottwaldom
Júnovému odstúpeniu Beneša predchádzali dlhé mesiace tvrdého konfliktu s Gottwaldom, ktorý postupne pre Komunistickú stranu Československa odkrajoval čoraz viac moci na úkor demokracie. To sa však Gottwaldovi málilo. Už vtedy mal v pláne urobiť z Československa oddaného druha Sovietskeho zväzu a zo seba diktátora podľa vzoru Josifa Vissarionoviča Stalina.

Zlomovým okamihom sa v tomto súboji stal 25. február 1948. Deň, ktorý sa do pádu komunistického režimu v roku 1989 oslavoval ako Víťazný február, bol dôležitým míľnikom komunistov na ich ceste k úplnému ovládnutiu Československa.


Komunisti sa síce dva roky predtým stali víťazmi volieb, v parlamente však nezískali absolútnu väčšinu. Vládu preto museli vytvoriť s koaličnými partnermi. Z 26 ministrov bolo deväť komunistov. Okrem nich boli v Gottwaldovom kabinete zástupcovia národných socialistov, ľudovcov, Demokratickej strany, sociálnej demokracie a dvaja ministri bezstraníckej príslušnosti.

Diktát z Moskvy
Gottwald preto hľadal spôsob, ako z cesty za svojim snom odstrániť nepohodlných koaličných partnerov a vytvoriť jednofarebnú červenú vládu komunistov. Už vtedy naplno pracovala komunistická propaganda, ktorá očierňovala zástupcov ostatných strán, bojovala za znárodnenie fabrík a vo veľkom ospevovala všetko, čo súviselo so Sovietskym zväzom a Stalinom.

Zámienkou pre februárový prevrat sa stalo rozhodnutie komunistického ministra vnútra Václava Noseka. Ten náhle a bez súhlasu koaličných partnerov odvolal nekomunistických policajných riaditeľov a nahradil ich komunistami. Mnohí historici sa dnes zhodujú, že tento nápad sa nezrodil v hlave Noseka, ale sovietskych poradcov. Práve tí Gottwaldovi a jeho komunistom diktovali kroky, ako ovládnuť krajinu.

Dvanásť ministrov z troch koaličných strán sa rozhodlo podať demisiu, pokiaľ Nosek nevráti do funkcií odvolaných riaditeľov. Spoliehali sa pritom na to, že Edvard Beneš prekukne hru komunistov a vymenuje úradnícku vládu, ktorá povedie krajinu do predčasných volieb.

To sa však nakoniec nestalo. Prezident Beneš vládu nemohol rozpustiť, keďže odchádzajúci ministri boli v menšine. Nakoniec po veľkom nátlaku Gottwalda 25. februára demisiu ministrov prijal a do ich funkcií vymenoval komunistických kandidátov.

Nástroj komunistov
Tým sa vláda v podstate stala nástrojom v rukách komunistickej strany. Jediným mužom, ktorý by ešte ako-tak dokázal brániť Gottwaldovi v realizácii jeho plánu, bol Beneš. Ten však už nevládal s razantným šéfom komunistov ďalej bojovať. V máji ešte v úposlednom náznaku vzdoru odmietol Gottwaldovi podpísať jeho návrh novej ústavy.

V júni však už z funkcie československého prezidenta odstúpil a tretieho septembra zomrel v ústraní. „Vo februári mal Beneš niekoľko možností. Buď riskovať prípadnú občiansku vojnu, alebo dúfať, že komunisti nebudú takí ´zlí´.

Nakoniec si vybral druhú možnosť a demisiu prijal. V júni už žiadnu šancu nemal. Naopak, stratil aj posledné zvyšky ilúzie, ktoré mu zostávali,“ uviedol pre HN historik Milan Bárta z českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov. Podľa neho práve z tohto dôvodu Beneš odstúpil. Sám si uvedomil, že s príchodom komunistov k moci už nič urobiť nedokáže.

Od 14. júna 1948 vládol na Pražskom hrade Klement Gottwald. Už mu nič nestálo v ceste v tom, aby Československo naviedol na stalinistickú cestu Sovietskeho zväzu. „Beneš Gottwalda určite podcenil. Predovšetkým nedokázal správne odhadnúť jeho podriadenosť Moskve. Nebol schopný doceniť to, do akej miery sú československí komunisti riadení zo Sovietskeho zväzu a pripravení kopírovať jeho politický model, a to vrátane politických procesov,“ dodáva Bárta.
Benešovi totiž ani nenapadlo, že niečo podobné by sa bezprostredne po vojne mohlo odohrávať aj v Československu.